Autor bol ministrom financií, pôsobí ako prezident ekonomického think-tanku MESA 10
Medzi rokmi 2015 a 2020 som strávil viac ako päť rokov na Ukrajine a túto krásnu, no ťažko skúšanú krajinu som nielen spoznal, ale prirástla mi aj k srdcu.
Musím, žiaľ, súhlasiť so slovami Martina Šimečku z jeho článku o ukrajinskom spisovateľovi Mykolovi Riabčukovi, v ktorom Šimečka píše, že na Slovensku máme voči Ukrajine „pocit nadradenosti, hoci naň nemáme žiadne právo“. Len by som dodal, že ani žiadny dôvod.
Áno, máme sa dnes v priemere o dosť lepšie ako Ukrajinci, máme vyššie platy a penzie, sme v EÚ a našu nezávislosť a územnú celistvosť chráni členstvo v NATO, to všetko je pravda, ale inak medzi nami a Ukrajincami v zásade rozdiel nie je.
Len sme boli šťastnejší, že žijeme o niekoľko sto kilometrov ďalej na západ a bližšie k vyspelým a demokratickým krajinám.
Napriek učebnicovo zlyhanému štátu
Veľmi dobre si to uvedomíte, keď navštívite Užhorod alebo Ľvov. Niekdajšia príslušnosť týchto miest k habsburskej monarchii a neskôr k Československu, respektíve Poľsku, je stále citeľná a viditeľná na každom kroku.
A nebyť povojnového prekresľovania hraníc, bola by minimálne časť občanov dnešnej Ukrajiny už dávno v EÚ aj v NATO a mali by aj vyššie platy a vyššiu životnú úroveň.
Ak sa máme dnes na Slovensku v priemere omnoho lepšie, ako sa majú priemerní Ukrajinci, tak je to len vďaka dvom veciam – reformám a integrácii do EÚ a NATO. Ukrajinci sa od euromajdanu na prelome rokov 2013 - 2014 snažia reformné aj eurointegračné manko dohnať. Krajina ide správnym smerom, hoci pomalšie a s väčšími problémami, ako by si väčšina Ukrajincov želala.
