Ešte v počiatkoch Očistcov, Judášov atď. sa autor pozastavil nad tým, že v súvislosti s uvalením/neuvalením väzby sa občas „vysvetľovalo“, že ten-ktorý obvinený sa bude riešiť na slobode, lebo vypovedal (svedčil).
Pozastaveniu asi rozumie každý právnik, nové skutočnosti (?) však navrávajú, že ani sedemnásť pozastavení – ako Stirlitz! – by nevyčerpalo slovenskú väzobnú avantúru.
Veriť Kollárovi je známkou dvojciferného IQ, avšak aj keby len tretina či štvrtina toho, čím bojoval v NR SR za člena rodiny Pčolinského, mala súvislosť s realitou, i tak obsah prebíja účelovosť jeho „posolstva“.
Indície, bolo ich dosť, že užívatelia prezumpcie neviny majú vo väzbe horšie podmienky než právoplatní odsúdenci, sa dali brať ako národné špecifikum, avšak tisícky väzobných stíhaní na Slovensku (ročne) proti desiatkam v iných demokraciách už vyrážajú okná aj dvere.
Ak je toto aspoň čiastočná pravda, ani obrana Kolíkovej, ktorá asymetriu zvaľuje na podfinancovanie a zvláštnosti slovenského prípravného konania, nič nemení na pocite, že trikrát hanba celej slovenskej právnickej komunite.
Nemohla nevedieť a netušiť o rekvizitách a náležitostiach hladomorne na spôsob Báthoryovej, čo celkom farebne opísal (nedávno košickým súdom „omilostený“) advokát R.
