Udalosť SR
Koalícia.
Z príznakov akcelerácie „smrtnosti“ vládneho spolku sú azda najvýpovednejšie odklady parlamentných schôdzí. Neschopnosť dospieť ku kompromisom tu totiž preráža rámec koaličnej domácnosti, čo sa vysoko negatívne odráža v „kormidlovateľnosti“ štátu.
Aj keď píár o „zbližovaní stanovísk“ z koaličných kuloárov, budoárov aj pisoárov pravidelne uniká, Heger nič pod kontrolou nemá.
Kumulácia kolúznej väzby, dvestoeurového prídavku pre rodiny a trojmiliardového deficitu, dlhovej/daňovej brzdy a bohviečoho ďalšieho má všetky ingrediencie dohnať koalíciu do štádia, ktoré v covide reprezentuje pľúcna ventilácia. Alebo ECMO. V zmysle, že „de iure“ rozpad nevyhlásia, ale de facto už nie sú koalíciou, akurát zotrvačnosťou šliapu naprázdno.
Nejde o Kollára, ktorý hrozbami, kedy končí, klame telom i perami, ale najmä o zmes antipatií a ideových predsudkov (dogiem), na ktorú už neúčinkujú ani fóbie z recidívy Smeru.
Morálny rozklad koalície pritom veľkohubé ožívanie tej opozície, ktorej polovica nominácií čaká vo väzbe na (minimálne) päť rokov nepodmienečne, tiež akceleruje, hoci drzosť a cynizmus SmeroHlasu neznesú porovnanie.
