Občan by aj mal tendenciu pomyslieť si, že vybrať pasažiera z komerčného letu, ktorým sám zvykol chodiť na dovolenku do Ríma či strážiť deti na britský vidiek, nie je pekné.

Že mu to okrem strachu z lietania, z škatuľkovej stravy a nedostatku miesta na nohy pridáva ďalšiu starosť, s ktorou akosi pri letoch nad Európou nepočítal.
Teraz sa bude musieť v letovej hale obzerať, či kdesi nesedí Lukašenkov nepriateľ. Ako takého rozoznať voľným okom? Nuž, absolútne nijako. Čo našincovi nepridá na pocite bezpečnosti.
Nielen, že sa plaší vírusových častíc vo vzduchu, ešte ho ohrozujú kaprice diktátora, ktorý nedopustí, aby sa škrabáci potulovali kade-tade a ohovárali ho.
V skratke: našinec cíti ujmu, a preto by sa aj mohol hnevať. Že po drzých ruských agentoch, ktorí natierajú kľučky rádioaktívnymi hmotami či vyhadzujú do vzduchu sklady, sa teraz musí obávať aj novej vlny záujmu bieloruského režimu o svoje exilové komunity.