Autorka pracuje v Gymnáziu C. S. Lewisa a v Nadácii Zastavme korupciu
Poznáte hru na cudzinca? Keď na pár dní, týždňov či mesiacov odídeš z mesta, po návrate domov sa môžeš prvé hodiny hrať, že si tu prvýkrát.
Obnovíš si oči. Prechádzaš sa po inak nudných, notoricky známych a tisíckrát prechodených miestach pomalým krokom. Usmievaš sa, fotíš.
Čas má olejovú konzistenciu prázdnin. Občas zhíkneš v úžase. Lockdown spôsobil, že sme na polroka odcestovali. Bolo to dovnútra bytov, ale efekt ostal.
Bohyňa z predmestia
Po polroku vystupujem odvážne z domu. Prekračujem hranicu neznáma druhého bratislavského obvodu. Aké je toto asi mesto, premýšľam. Kráčam tichým zarasteným predmestím, nad hlavou mi cez viadukt prehrmí vlak a popred nohy mi presviští bohyňa.
Sedí na invalidnom vozíčku, do ktorého je zapriahnutý nevybehaný husky, čierne vlasy jej vlajú, v ruke cigareta, na zadnom stupienku sa vezie zamyslené dievčatko.
Kráčam nebojácne ďalej, už trochu v tranze. Míňam saleziánsky kostol. Na betóne pre ním kľačia tri ženy v súsošiach so svojimi kočíkmi. Odrazu si hľadia so svojimi deťmi do očí, deti očividne ožívajú.
Na promenáde pri Štrkoveckom jazere obchádzam postaršieho pouličného huslistu. Počujem dobre? Nápev z Hviezdnych vojen?
Bolo to len pár buniek. Niekomu však mohli zmeniť život Čítajte Gizi a horolezec
Vchádzam do prvého mestského obvodu. Pristavujem sa, ako sa patrí, pri každej pamätnej tabuli. So záujmom čítam. Ak by sme išli podľa pamätných tabúľ, tak jediná žena, ktorá kedy v tomto meste žila, bola Gizi Fleischmann.
Nie že by to bolo málo.
