Na Deň Zeme si môj syn zo školy priniesol pekný výkres zemegule a nepeknú traumu. Obrázok modrozelenej planéty, ktorú vylepšil očami a rukami, som magnetkami na chladničku pripevnila hneď v ten deň. Trauma na povrch vybublala postupne.
„Odkiaľ sa berie ropa?“ pýta sa ma už cestou zo školy. Jeho otázkam spočiatku nevenujem väčšiu pozornosť. Syn je zvedavé dieťa, ktoré kladie veľa otázok o prírode, spoločnosti aj vzťahoch, a tak mu odpovedám rýchlo a najlepšie, ako viem. Súkam zo seba vety o pravekých živočíchoch a rastlinách a tlaku pôsobiacom na ich pozostatky.
Vravím, že sú to procesy, ktorým celkom nerozumiem, no ak chce, môžeme sa na ne pozrieť večer v knihe. Večer zabudnem.
Ako končia rozprávkové rybky?
No ropa sa stáva akýmsi spodným prúdom synových myšlienok. V priebehu nasledujúcich dní otázok pribúda:
„Aké veľké sú tie ropné plošiny?“ pýta sa inokedy.
„Obrovské.“
„Prečo sú v mori?“
„Lebo ložiská ropy sú často pod morským dnom. Prečo sa stále pýtaš na ropu?“ vraciam mu po čase otázku.
Môj šesťročný syn mi neochotne povie, že v škole v rámci ekologického programu pozerali dokument o ropnej plošine, ktorá vybuchla a do mora sa uvoľnilo množstvo ropy.
Bolo to vraj veľmi smutné a nevie na to prestať myslieť. Pohladkám ho po chrbte, poviem mu, aby sa netrápil, že asi išlo o nešťastie, ktoré sa stalo dávno a už je vyriešené.
Lenže vyriešené nebolo nič.
