Slovenský svojráz Mičovského demisie ho zrejme pripraví o miesto v čítankách, kde by si ako raritný príklad politickej reflexie zaslúžil poctivé miesto.
Na vyslovenie banality, že aj pre údajne reformnú, postficovskú nomenklatúru je politická zodpovednosť terra incognita, stačí pohľad na celú rotu plagiátorov.
Mičovský ukázal inú triedu, veď nikomu ani nenapadlo, že by mal pre Bartošovú zložiť funkciu. Okrem personálnej nominácie, o ktorej zlyhaní nemohol vopred tušiť, nemal s kradnutím na pozemkovom fonde nič spoločné.
Na uterák bol isteže zrelý. Nie však za Bartošovú, ale tú nulu, ktorú po veľkých rečiach o stámiliónoch „získal“ z Fondu obnovy.
Niežeby poľnohospodárstvo s jednociferným podielom na HDP bolo správnym adresátom európskych peňazí, Mičovský však narobil chute farmárom, ktoré nevedel uspokojiť, čo je na vyvodenie politickej zodpovednosti silnejšia káva než (potenciálne) zlodejská vlastná nominácia.
