Pohyby v silových zložkách vyhodnotiť nevieme takto od stola a z lavičky detského ihriska, ale posúdiť jednotlivé prípady, na ktorých chcel Boris Kollár ukázať, aké nehoráznosti sa tu dejú – za vlády, v ktorej je koaličným partnerom – si trúfame.
Začnime od momentu, ku ktorému Kollár vzťahuje svoje reptanie na fungovanie spravodlivosti. Hovorí, že skôr, ako zadržali jeho človeka Pčolinského, ozval sa predsa k Lučanskému.
V poriadku, nejako sa ozvať patrilo, keď vo väzbe zhynul bývalý šéf polície. Komisia zložená z koalično-opozičného zastúpenia sa prípadom zaoberala a Kollár nemal námietky k jej záverom. Ťažisko pobúrenia však preniesol na podmienky väzby.
Áno, slovenské väznice sú žalostné prostredie (ako napokon aj nemocnice či internáty), ale žeby to zaskočilo a primalo k samovražde práve policajného exšéfa?
Nemáme nejaké indície, že by bol Lučanský mučeníkom nízkeho životného štandardu, ktorý vo väzbe zakúsil. Na túto rolu ašpiruje skôr Monika Jankovská, ktorá z cely smerovala do nemocnice. Ale aby sme to uzavreli, Kollár používa prípad Lučanský nesprávne, keď tým poukazuje na hrôzy kolúznej väzby.
