Autorka je redaktorkou českého Deníka N
Strach máme občas všetci. Je to stav paralyzujúci, ťažko kontrolovateľný. Keď ide o život, alebo je strach vyvolaný hroziacou fyzickou bolesťou či obavami o osud blízkeho, vtedy aj hrdina odhadzuje zábrany a bojí sa. Hoci aj verejne.
V pondelok priviedli bieloruskí strážcovia zákona už tretíkrát pred novinárov najslávnejšieho bieloruského väzňa Ramana Prataseviča. Ako medvediari cvičené zvieratko, ktoré reaguje aj na najmenší pohyb bičíka.
Nepolapiteľný v Lukašenkovej klietke
Raman Pratasevič, dvadsaťšesťročný muž, ktorý z Poľska organizoval státisícové demonštrácie a takmer pomohol zvrhnúť posledného diktátora Európy Alexandra Lukašenka, prišiel na tlačovú konferenciu v Minsku bez pút, v peknej kockovanej košeli. Pôsobil uvoľnene a vlastne spokojne.
Úplne inak, ako keď 23. mája zistil, že lietadlo spoločnosti Ryanair, ktorým cestoval s priateľkou Sofiou z Grécka do Litvy, otáča na Minsk. Tam pristáli a jemu i Sofii nasadili želiezka.
Nie, nie je to najvýznamnejší úlovok Lukašenka z radov opozičných lídrov. Ale je to chlapík, ktorý diktátora mimoriadne štval. Nie preto, že by sa mohol stať jeho konkurentom v prezidentskom súboji, ale preto, že bol nepolapiteľný. Ako voš. Poškriabeš sa, no ona preskočí pár faldíkov a zahryzne sa o kúsok ďalej.
Čo je horšie, kým Lukašenko trpí v izolovanom a demokratickým svetom zatracovanom Bielorusku, Pratasevič jazdí po dovolenkách, rekreuje sa v Grécku a navyše má so sebou ruskú priateľku, peknú a inteligentnú. To mu nemohlo prejsť.
A je tu ešte jeden dôvod, prečo Lukašenkovi stálo za to otočiť cudzie lietadlo a definitívne sa zaradiť na zoznam „beznádejných autokratov“. Akýmsi desiatym inštinktom tušil, že tohto mladíka dokáže spracovať a použiť v mediálno-propagandistickom boji.
Z rôznych dôvodov sa nemýlil.