Autorka je režisérka
Vyplniť kolónku „profesia“ býva pre mňa trochu rébus. Keď o nič nejde, píšem „režisérka“. Ak je riadok dlhší, urobím náhodný výber toho, čím práve som. Ak je však v hre niečo podstatné, napríklad zaregistrovať sa ako umelec na ministerstve kultúry alebo zúčastniť sa na elektronickom sčítaní obyvateľstva, nutnosť vybrať si jedinú profesiu z toho všetkého, čo robím, ma vie zaseknúť na dlhé minúty.
Mám tam písať to, čo som vyštudovala? To, čo som robila najdlhšie? To, čo robím práve teraz? To, čo ma momentálne najviac baví? Z čoho mám najviac peňazí? Alebo to jediné, kde som v zamestnaneckom pomere?
Pri sčítaní ľudu volím nakoniec po polhodinovej dileme možnosť „odborný asistent na vysokej škole“ a mám pocit, že som zradila všetky tie roky strávené napĺňajúcou prácou režisérky a scenáristky, vo filme, v divadle, v rozhlase, písanie do novín a na internet, moje knihy, všetku tú mentorskú a prednáškovú činnosť.
Moja sestra – inak scenáristka, literárna dula, editorka a farmárka – hovorí, že spisovateľ je len ten, koho písanie živí. Podľa tohto pravidla nie som nič, lebo úplne ma neživí žiadna z mojich profesií. Každá len čiastočne alebo len isté obdobie.
Nikam celkom nepatrím. A nemám ani dosť bodov na docentúru, pretože tam sa počíta len činnosť v jedinom odbore. Je v mnohom nepríjemné byť mimo jednej škatuľky.
Na druhej strane byť zatvorená v jednej škatuľke je ešte nepríjemnejšie. Aspoň pre mňa.
Orieme plytšie, ale veľmi veľké pole
Vyslobodenie z pocitu viny pre neschopnosť držať sa jednej kariéry prišlo nedávno. Pri práci na vydaní mojej novej knihy – áno, stala som sa tak trochu vydavateľkou, ďalšia profesia do zbierky – som sa stretla s Veronikou Boškovou.