Autor je výkonným riaditeľom Americkej obchodnej komory na Slovensku
Každá spoločnosť má „horných“ desať percent, a tak už zo samotnej podstaty definície máme elity aj my.
Ak je kritériom existencie skutočnej, čiže spoločensky žiadanej elity aktívna prítomnosť skupiny ľudí, ktorá hýbe národom v prospech spoločného dobra, je schopná pomenovať a stanoviť ideály, princípy a hodnoty prínosné pre širšiu komunitu a súčasne ich dokáže pretaviť do reálneho života, tak Slovensko má, žiaľ, iba niečo na spôsob Schrödingerovej mačky.
Teda elity, ktoré existujú aj neexistujú.
Tri dekády samostatnosti
Pozrime sa ale teraz dôkladnejšie na stav a prínos už len výhradne našich vlastných elít v období po vzniku samostatnej republiky.
Ako miera hodnotenia nech nám slúžia tri faktory, ktoré spomína John Horvat v eseji z roku 2018 Why Society Needs to Cultivate a True Elite Class: 1. príspevok k prosperite ; 2. napĺňanie povinnosti byť spoločenským vzorom a určovať štandardy ; 3. zjednocovať spoločnosť stanovením vízie a cieľov.
Ako teda dokázala naša vrstva „vyvolených“ využiť svoju komplexnú sieť kontaktov, skúseností, vedomostí či bohatstva v týchto troch oblastiach?
Nezlyhali, ale ani nenadchli
Rovnako ako dnes, aj v prvej dekáde samostatnosti sme mali tzv. politické elity, verejnosti viac či menej známych intelektuálov a, samozrejme, skupinu vedcov, univerzitných profesorov, novinárov a spisovateľov, umelcov či športovcov. Po rozpade spoločného vlastníctva však chýbala tzv. domáca hospodárska elita, alias „kapitálotvorná vrstva“. Na jej dokreovanie sa podujal vtedajší premiér a výsledok všetci poznáme.
Vtedajšia politická elita nám dala samostatnosť, ale aj štátny únos, zahraničnopolitickú izoláciu a neskôr i návrat do skupiny integrujúcich sa krajín. Slovensko hospodársky neskolabovalo, ale ani nenapredovalo.
