Z konštatovania, že Merkelová viac myslí na svoj štátnický odkaz než na štátny záujem, sa stáva pomaly klišé. Ako asi sú potom na tom záujmy spojencov Nemecka?
Odpovedi poľského ministra Raua, že „Berlín padá do ruskej pasce“, kancelárka beží naproti. Jej vyhlásenie, že „EÚ sa musí tiež usilovať o priamy kontakt s Ruskom“, sa inak čítať nedá, ešte aj keď pokračovanie, že „nestačí, ak budeme na množstvo ruských provokácií reagovať nekoordinovane“, znie ako vyvažovanie.
Netreba ani spomínať Orbána, aby bolo zrejmé, že v ruskej otázke panuje v kruhu 27 lídrov taká diferenciácia, že ukazovať ako vzor Bidenov ženevský summit je bezpredmetné.
Merkelová a Macron inak bežne rokúvajú s pánom Kremľa. Len jeden za Nemecko a druhý za Francúzsko, nikdy nie za EÚ. Ktorej reprezentácia – Michel, von der Leyenová, Borrell – nie je Putinovi rovnocenným partnerom.
Kto neverí, nech si pozrie, ako si s Borrelom nedávno Lavrov, ehm, vytrel zadok.
