Tú boľavú bezmocnosť pozná každý rodič, ktorému príde domov dieťa s usedavým plačom, že sa mu smejú spolužiaci.
Dôvod môže byť hocijaký: smiešne meno, krivý nos, deravá topánka, drevené ruky alebo menej bystré kognitívne centrum – keď ide o spoločnú zábavu, skupinová dynamika už sa vynájde.
Nešťastnému rodičovi zviera srdce, trápi ho to azda viac ako potomka, ktorému sa deje krivda, ale zmôže sa na jedinú radu: nevšímaj si ich.
Keby sa to dalo, že. Čo však nefunguje proti davu vo výchovno-vzdelávacích inštitúciách, môže byť účinnou stratégiou vo vláde s výtržníkom. Veď sa pozrime na ministra financií.
