SME
Pondelok, 2. august, 2021 | Meniny má GustávKrížovkyKrížovky
PÍŠE JIŘÍ SCHNEIDER - FÓRUM

Nenechávajme náboženstvo politike identity

Presadí sa v strednej Európe provinčný model kresťanskej demokracie?

Premiéri V4 s rakúskym kancelárom Kurzom (druhý zľava). (Zdroj: SITA/AP)

Autor je bývalý diplomat, pôsobil na ministerstve zahraničia ČR ako štátny tajomník. Článok publikujeme v spolupráci s Visegrad/Insight, je súčasťou projektu #DemocraCE.

Pred tridsiatimi rokmi sa kresťanská demokracia zdala, že je pripravená na sľubný začiatok v strednej Európe. Demokratickí vodcovia boli po roku 1989 buď silne zaangažovaní v tejto myšlienke (Lech Wałęsa, Tadeusz Mazowiecki, József Antall), alebo aspoň uznávali, že náboženstvo neslobodno využiť na politický konflikt (Václav Havel).

Áno, strany a hnutia zaštítené kresťanstvom boli krátkodyché, bez dlhšieho funkčného obdobia, a trpeli fragmentáciou. Dnes je politika inšpirovaná kresťanstvom na križovatke: svetský mainstream ju opustil a nacionalisti ju uniesli.

Inak ako na povojnovom Západe

Možno bolo príliš naivné očakávať, že kresťansko-demokratické myšlienky ovplyvnia postkomunistickú politiku podobne, ako sa to dialo v postnacistickom Nemecku, postfašistickom Taliansku alebo Španielsku? Do akej miery formoval „západný“ koncept kresťanskej demokracie stredoeurópsku politiku?

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Dnes maďarský premiér Viktor Orbán provokatívne – a s mesiášskym podtónom – túto otázku otáča: Nepýtajte sa, ako kresťanskí demokrati ovplyvnili stredoeurópsku politiku, ale spýtajte sa, ako by mohla stredná Európa zachrániť kresťanský charakter Európy.

Má pravdu, keď tvrdí, že sám predstavuje autentickejšiu kresťansko-demokratickú politiku ako jeho kolegovia zo západnej Európy?

V rozhovore nedávno zverejnenom v slovenskom konzervatívnom denníku Postoj poskytol možný kľúč k pochopeniu: na otázku, ako je možné propagovať kresťanskú politiku v svetskej krajine ako Maďarsko, zdôraznil: „Nehovorím ani o kresťanskej politike, ale o politike s kresťanskou inšpiráciou. Chránime formy života a hodnoty ako ľudská dôstojnosť, sloboda, rodina, národná komunita.“

Toto vysvetlenie nie je výrazne odlišné od toho, čo predseda európskej frakcie ľudovcov Wilfried Martens povedal o kresťansko-demokratických stranách, ktoré „boli náboženskými stranami pred (druhou svetovou) vojnou, ale stali sa svetskými. Stále však pracujeme s kresťanskými hodnotami“.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Pred dvadsiatimi rokmi zvažovala turecká AKP pod Erdoganovým vedením vstup do rodiny EPP, združujúcej väčšinu európskych kresťanských demokratov. Erdoganova AKP má zároveň korene v islamskej tradícii. Vtedy väčšina členov EPP (vrátane Fideszu) spochybňovala kompatibilitu islamskej strany s kresťansko-demokratickou tradíciou, hoci niektoré sa pohrávali s myšlienkou, že model moslimskej demokracie predstavovaný AKP je zrkadlovým odrazom kresťanskej demokracie.

Je paradoxné, že Orbán opustil EPP a zleží mu na tesnom spojenectve s Erdoganom.

Čo príde po veľkom zmieri

Pred úvahami nad prítomnosťou a budúcnosťou kresťansko-demokratickej politiky sa pozrime na povojnovú západnú Európu a preskúmajme, či existujú nejaké ponaučenia z nej.

Nemecko a Taliansko boli porazenými, rozbitými národmi v troskách. Konzervatívne politické stany boli skompromitované a poškvrnené tým, že spočiatku podporovali mocenský vzostup Adolfa Hitlera a Benita Mussoliniho.

Fašizmus a vojna zdiskreditovali konkurujúce pravicové hnutia, napísal Jan-Werner Müller v Konci kresťanskej demokracie: Čo pád hnutia znamená pre Európu.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Táto diskreditácia vytvorila náročnú úlohu pre konzervatívnych antifašistov, ktorí museli znášať tú poškvrnu na politickom pravicovom tábore. Kresťanskí demokrati v porazených štátoch – ktorých viedli a zosobňovali Konrad Adenauer a Alcide De Gasperi – ponúkli spôsob, ako rehabilitovať konzervatívne hodnoty čerpajúc zo studnice kresťanskej tradície, pričom ich zároveň zosúladili s ekonomickým liberalizmom.

Martin Steven v práci Konzervativizmus v Európe tvrdí, že sa im podarilo vytvoriť „integratívnu platformu, ktorá zjednotila konzervatívnych voličov bez toho, aby si znepriatelila ich liberálnych oponentov“ a stala sa „silou tvoriacou národný konsenzus“.

S podporou spočiatku Marshallovho plánu a neskôr transatlantickej bezpečnostnej záruky kresťanskí demokrati prijali a živili ideu európskej integrácie ako prekonania konfliktov minulosti a predchádzania budúcim – morálnym zmierením, politickou spoluprácou a ekonomickou vzájomnou previazanosťou.

Propagovali prístup v prospech trhu pod nálepkou sociálne trhovej ekonomiky (Soziale Marktwirtschaft), čo prispievalo k sociálno-ekonomickému konsenzu založenému na blahobyte strednej vrstvy. Túto úspešnú politickú koncepciu sociálni demokrati nijako nespochybňovali a korunovalo ju opätovné zjednotenie Nemecka.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Politika po studenej vojne bola v ostatných desaťročiach v znamení triumfu kresťansko-demokratických strán a ich následnom oslabení v tradičných baštách.

Desaťročia trvajúcu hegemóniu Democrazie Cristiany v Taliansku rýchlo prerušil asertívny vzostup Berlusconiho. V Nemecku to trvalo 16 rokov a predstavovalo postupný presun k politickému stredu pod kancelárkou Angelou Merkelovou.

„Dôsledky ideologického zbližovania kresťanských demokratov a sociálnych demokratov boli predvídateľné. Mnohí voliči, najmä tí z dolnej časti sociálno-ekonomického rebríčka, a v štátoch, ktoré bývali súčasťou východného Nemecka, sa ž necítili zastúpení žiadnou stranou v Bundestagu a ich politika, či už v ekonomických otázkach, alebo kultúrnych a v otázkach identity, ich neoslovovala,“ napísal Hans Kundnani.

Ťažký prerod ľavice

Pozrime sa najprv na osobité črty postkomunistického prechodu z kresťansko-demokratickej perspektívy a potom sa sústreďme na národné odlišnosti v tomto regióne.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Vždy bude existovať politika založená na hodnotách a emotívna politika identity. Preto by nebolo múdre prenechať celý región iba politikom, ktorí sa snažia monopolizovať si ho ako normatívny záchytný bod.

V 90. rokoch panovali očakávania, že kresťanská demokracia zohrá významnú rolu v politickom prechode, podobne ako v povojnovej západnej Európe. Jedným z dôvodom bol pontifikát Jána Pavla II., ktorý zohral významnú úlohu pri podkopaní sovietskej ideologickej hegemónie v strednej Európe v 80. rokoch.

Nové demokracie zdedili náznaky konfliktu medzi silným antiklerikálnym ostňom komunistickej ideológie a kresťanstvom ako únikom pred jej totalitárnymi snahami, chápaným ako podvratný zdroj opozície voči režimu.

Podľa Adriana Karatnyceho „je novo povzbudená kresťanská demokracia vo východnej Európe... rovnako dôležitý vývoj pre moderné európske dejiny ako vznik kresťansko-demokratických strán v povojnovom Taliansku a Nemecku“.

Karatnycky vyjadril názor značnej časti vtedajších politológov. Predvídal, že kresťanská demokracia vytvorí „stabilný rámec pre ľudí, ktorí zažili bolestné hospodárske a politické zmeny“.

Je zjavné, že veľmi precenil príťažlivosť a politickú rozšírenosť kresťanských hodnôt v postkomunistickej politike. Predpoklad, že duchovné vákuum, ktoré vytvorili režimy sovietskeho tábora, bude úrodnou pôdou na znovuzavedenie kresťanstva ako tradičného náboženstva sa nepotvrdil.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Obroda politiky inšpirovanej kresťanskými hodnotami sa teoreticky zdala predvídateľnou, hoci v praxi k tomu zjavne nedochádzalo.

Náročná úloha pri obnove demokracie v postkomunistických spoločnostiach nespočívala v rehabilitácii spoločenského stredu a pravice, ale v rozvíjaní dôveryhodnej a legitímnej ľavice ako súčasti transformácie a schopnej prevziať (pokračujúcu) sociálno-ekonomickú transformáciu. Bola to práve politická ľavica, ktorú komunistický režim zdiskreditoval.

Inými slovami, sociálnodemokratické alebo socialistické strany museli rehabilitovať novú demokratickú ľavicu.

Kresťanské hodnoty neslúžili za prvotný zdroj sociálnodemokratickej politiky. Dá sa však predpokladať, že jej dôraz na starostlivosť o nerovnoprávnych a utláčaných je sekularizovanou verziou morálky kresťanského gospelu všeobecne, ale zvlášť katolíckej sociálnej náuky.

Encyklika pápeža Jána Pavla II. z roku 1981 Laborem Exercens (o ľudskej práci) umožnila sociálnym demokratom načrtnúť idey rovnosti a solidarity. Na druhej strane v Centesimus Annus Ján Pavol II. priznal, že „voľný trh je najvýkonnejším nástrojom využitia zdrojov a účinného reagovania na potreby“.

Skryť Vypnúť reklamu

Splývanie kresťanského a národného vo V4

Vo všeobecnosti mali strany a hnutia pod záštitou kresťanstva krátke trvanie, bez dlhších funkčných období, a trpeli na fragmentáciu.

V českej a slovenskej politike pokračoval – napriek predošlému spoločnému štátu v bývalom Československu – vývoj náboženských katolíckych politických strán nezávislými cestami.

Po založení Československa Slovenská ľudová strana pôvodne podporovala slovenskú autonómiu, ale postupne sa presunula na separatistickú pozíciu a zohrala kľúčovú úlohu pri vyhlasovaní nezávislosti Slovenska, spolu so zničením Československa nacistickou okupáciou v marci 1939.

Ľudovú stranu rozpustili pre jej hanebnú podporu slovenského fašistického režimu. Na Slovensku potom neexistovala žiadna strana spojená s kresťanstvom, až do roku 1989.

Na Slovensku vzniklo Kresťansko-demokratické hnutie (KDH) v roku 1989 na dvoch špecifických tradíciách, a to slovenskom politickom katolicizme a západoeurópskej kresťanskej demokracii, ktoré nebolo ľahké zladiť, takže strana sa čoskoro otriasala vnútorným delením.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Jedna z odštiepeneckých strán menom Slovenské KDH inklinovala k nacionalistickému prúdu slovenskej politiky (čiže Slovenskej národnej strane). Predpoklad, že kresťanská demokracia „zadusí príťažlivosť ultranacionalistických strán“ (Karatnycky), v tomto prípade nefungoval.

KDH bolo súčasťou koaličných vlád po roku 1989, ale pomaly ho vytláčal Vladimír Mečiar a slovenskí nacionalisti. V polovici 90. rokov sa objavila mladšia generácia kresťanských demokratov, pod vedením neskoršieho premiéra Mikuláša Dzurindu, a zohrala podstatnú rolu pri navrátení Slovenska na proeurópsku cestu po období mečiarizmu a úspešne doviedla Slovensko do EÚ a eurozóny.

Strany však zaplatili politickú cenu a stratili pozíciu v slovenskom parlamente.

Československá ľudová strana (ČSL) na Slovensku nikdy nezohrávala žiadnu úlohu. Od roku 1990 sa pod novým menom – Kresťansko-demokratická únia (KDU) – pustila do transformácie na bežnú západnú kresťansko-demokratickú stranu a bola súčasťou niekoľkých vládnych koalícií v Česku. Popri KDU – s biľagom kolaborácie s komunistickým režimom – založili bývali disidenti zastrešení Občianskym fórom novú Kresťansko-demokratickú stranu (KDS).

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Relatívne malú KDS postupne pohltili občianski demokrati (ODS), ktorí sa stali dominantnou silou v stredopravej časti spektra (spojenou s EPP až do roku 2009). Kresťansko-demokratickej únii (KDU) sa nepodarilo otvoriť iným voličom než svojim tradičným.

Roku 2009 bývalý predseda KDU spolu s niekoľkými členmi odišli a založili novú stranu TOP09 (Tradícia-zodpovednosť-prosperita). Aj KDU, aj TOP sú momentálne členmi EPP (európskej frakcie ľudovcov – poz. red.).

V Poľsku sa po roku 1989 zdalo, že kresťansko-demokratické idey majú výraznú šancu: poľský pápež Ján Pavol II. hral hlavnú symbolickú rolu pri oslobodení spod komunistického jarma vytvorením pevného zväzku medzi Solidarnośćou (Solidaritou) a katolíckou cirkvou. Nové demokratické politické strany vyrástli z hnutia opozície. Dokonca aj ekonomicky liberálna Únia slobody zahŕňala kresťanských demokratov ako bývalého premiéra Tadeusza Mazowieckeho.

Jej blízkosť ku konzervatívnym hodnotám sa dá ilustrovať parlamentným hlasovaním roku 1996, keď dve tretiny poslancov Únie slobody hlasovali proti návrhu zákona, čo liberalizoval prísne interrupčné zákony Poľska.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

V roku 1997 vyhrala v Poľsku voľby Solidarita volebnej akcie (AWS), ktorá zdôrazňovala tradičné katolícke hodnoty. Zdalo sa, že volebný úspech AWS zdôrazňuje „dojem, že katolícke hodnoty majú čerstvý význam u ľudí, ktorí cítia, že etatistický socializmus vytvoril duchovné vákuum“ (Karatnycky).

Kampaňové vyhlásenie AWS hlásalo: „Môžeme vybudovať moderný, spravodlivý a sebestačný suverénny štát – štát založený na vlasteneckých a kresťanských hodnotách, na láske a slobode. Tieto hodnoty formujú našu zásadnú identitu už tisíc rokov.“

Písal sa tiež rok 1997, keď pápež Ján Pavol II. predniesol v Gniezne kázeň pri príležitosti tisíceho výročia sv. Adalberta za prítomnosti prezidentov Poľska, Maďarska, Českej republiky, Litvy, Slovenska, Nemecka a Ukrajiny, v ktorej zdôraznil: „Rámec európskej identity je postavený na kresťanstve. A súčasný nedostatok duchovnej jednoty primárne vzniká zo samotnej krízy kresťanského sebauvedomenia.“

V 90. rokoch existovali nádeje na kresťansko-demokratickú obnovu v celej Európe. Uskutočnili sa v poľskej straníckej politike? Ako zapadá strana Právo a spravodlivosť (PiS) do kresťansko-demokratického (hlavného)prúdu? Formálne nie je PiS kresťansko-demokratickou stranou, keďže nie je členom EPP.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

A aká je, pokiaľ ide o program? V programe PiS je mnoho odkazov na katolícke hodnoty, vrátane zvláštnych odsekov o úlohe katolíckej cirkvi ako jednej z opôr poľskej identity – popri poľskej tradícii a vlastenectve.

„Katolícka cirkev v Poľsku hrala a stále hrá jedinečnú úlohu, odlišnú od dejín iných národov... Cirkev bola hlavnou oporou poľskosti, hrala náhradnú rolu za neexistujúci samostatný štát.“ (Program strany PiS, 2019)

Program PiS vyjadruje skepsu ohľadom európskej identity, ktorá „nemôže nahradiť národnú identitu“. PiS zdôrazňuje špecifické národné a katolícke hodnoty, zatiaľ čo bežní kresťanskí demokrati v EPP zdôrazňujú kresťanské a európske hodnoty.

„Náš európsky charakter, ktorý nás odlišuje od mnohých iných národov, si zaslúži úctu a ochranu. Táto „európskosť“ vyplýva – dnes rovnako ako v minulosti – do značnej miery zo silného kresťanstva a predovšetkým katolíckej cirkvi,“ vpísala si strana PiS do programu v roku 2019.

V Maďarsku vytvorili kresťanskí demokrati po roku 1989 koalíciu s maďarským Demokratickým fórom. Neskôr sa tejto pozície (a značky HCDP) ujal pôvodne liberálny Fidesz. Dosť paradoxne tak ako začiatkom 90. rokov boli vodcovia Fideszu „antiklerikálni rebelanti, ktorí si v parlamente uťahovali z duchovenstva“ a nazývali vtedy autonómnu Kresťansko-demokratickú stranu (KDNP) „kľačiacimi kňazmi“, ako napísal Igor Janke v biografii Viktora Orbána.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Fidesz potom protestoval proti zavedeniu vyučovania náboženstva na školách a reštitúciám cirkevného majetku. Dnes sa Viktor Orbán prezentuje ako „veriaci kresťan“ a ako obhajca kresťanského dedičstva a vysvetľuje skôr pragmatické dôvody, prečo zmenil názor: „... úloha cirkví v spoločnosti je vyššia, ako sme vtedy predpokladali. Tiež vieme, že bez spolupráce stredoeurópskych krajín si nedokáže uchovať vlastnú suverenitu ani jedna z nich. V 90. rokoch to ešte také evidentné nebolo,“ povedal nedávno pre Postoj.

Pred voľbami roku 2018 hovoril Viktor Orbán o utečencoch ako o „moslimských votrelcoch“ a argumentoval, že „ohrozujú“ kresťanské hodnoty. Dnes používa miernejšie slová, ale posolstvo je rovnaké, čo zaznelo aj v rozhovore pre Postoj: „V západnej Európe prebiehajú kultúrne zmeny, sú tam vo veľkom počte migranti a moslimská menšina, pôvodná populácia opúšťa kresťanstvo a smeruje k postkresťanskej a postnárodnej spoločnosti.“

Existuje spoločná črta stredoeurópskych konzervatívcov vedených PiS a Fideszom: odmietanie napodobovania západného modelu kresťanskej demokracie, ale ponúknutie autentickejšieho spôsobu, ako prijať kresťanské hodnoty v politike, na základe pôvodnej stredoeurópskej tradície národného štátu.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Uznať národ a náboženstvo

Ešte sa len uvidí, či takýto provinčný prístup zaštítený kresťanskou tradíciou ovládne stredoeurópsku politiku, alebo či sa kresťansko-demokratická politika pomaly poeurópči.

Uznať úlohu kultúrnych hodnôt v politike sa zdá podstatné. Pretože potláčanie alebo opomínanie hodnotového faktora zo strany mainstreamových politikov ho prenecháva takým, ktorých politika žije len z identity a kultúrnych vojen, čo následne obmedzuje priestor na racionálnu debatu.

Keďže politika je o vymedzovaní hodnôt, jej tvorba nemôže vychádzať iba z čistého rácia. Zvládanie politických výziev nefunguje, ak závisí od suchej dátovej analýzy, pričom zanedbáva motiváciu ľudského správania. Vždy bude existovať politika založená na hodnotách a emotívna politika identity. Preto by nebolo múdre prenechať celý región iba politikom, ktorí sa snažia monopolizovať si ho ako normatívny záchytný bod.

Európske dejiny nás učia, že je nebezpečné, ak sa politické rozkoly vyskytnú zároveň s náboženskými alebo rasovými. To, či sme veriaci, alebo nie sme, by nemalo predurčovať politickú voľbu. Je teda vhodné, aby nová ľavica a zelení pri apelovaní na sociálnu a environmentálnu zodpovednosť čerpali inšpiráciu okrem iných hodnotových zdrojov aj z kresťanskej etiky.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

EÚ nenahrádza úlohu národa v dnešnej Európe. Príťažlivý naratív o európskej integrácii by nemal vylučovať národný rozmer. A uznanie národného faktora by rozptýlilo mesiášsku príťažlivosť obrancov Európy, čo sa zaštiťujú autenticky kresťanskými hodnotami v strednej Európe.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Špeciálny prokurátor Daniel Lipšic sa zastav vyšetrovateľov NAKA.

Lipšic sa s Remetom nestretol.


6 h
Patrik Jány na OH Tokio 2020 / 2021.

Sledujte 10. deň olympiády minútu po minúte.


Sportnet 28m

Neprehliadnite tiež

Peter Tkačenko

Kto chce vyhrať štátne peniaze, musí sledovať Matovičovo dielo.


4 h

Karikatúra denníka SME (Sliacky)


8 h
Dole vodou so Samom Marcom

Pandémia sa raz skončí. Čo bude potom?


8 h
Maliar Robert Bielik s cyklom olejomalieb svojej starej mamy s názvom Dúška.

Podľa Zakariu nás čaká viac spolupráce, ľudstvo sa má rozhodovať spolu.


9 h