Autor je biochemik a imunológ, pôsobí v SAV a MUW
Máme veľa čudných zvykov. Napríklad naše každoročné sťahovanie do teplých krajín. Nebolo by na tom nič zvláštne, ak by sme to robili logicky, ako sťahovavé vtáky, ktoré za teplom odlietajú na zimu.
Trebárs taký pobrežník za rok preletí aj 30-tisíc kilometrov – od jedného polárneho kruhu k druhému a naspäť. Alebo napríklad hus preletí za slnkom aj ponad Himaláje.
No my do teplých krajín odlietame, keď sú u nás tie najväčšie horúčavy. Niektorí dokonca vždy v tom istom čase na to isté miesto, kde nás už čaká vilka s terasou, neďaleká taverna a príjemná pláž.
A teraz si predstavte, že by ste v jedno leto prileteli do tej svojej starej známej destinácie a tam... Z vilky, ktorú už familiárne nazývate "naša", vás domáca so sprejom v ruke vypudí skôr, ako položíte kufre na zem, v taverne vás privíta prúd vody z hadice a na obľúbenej pláži si nemôžete nikde pre všadeprítomné nastražené vidly ani len sadnúť.
Ako by ste sa asi cítili?
A presne tak sa cítia naše lastovičky, ktoré sa k nám každoročne v húfoch verne vracajú, aby nám tu spravili leto.
