Autorka je redaktorkou českého Deníka N
Vzrušenie medzi novinármi vzbudila pred niekoľkými dňami fotografia, ktorá nechala nahliadnuť do súkromia prezidenta Vladimira Putina.
Letí domov z dôležitého stretnutia s americkým prezidentom Bidenom. V lietadle preberá dokumenty, premýšľa, čo by ešte mal podpísať a čo odvolať. A tiež, komu zavolať.
Nemusí sa báť, že sa nedovolá. Stačí, že zdvihne zázračné, trochu archaicky vyzerajúce slúchadlo, ktoré jasne vidno na jeho pracovnom mieste v prezidentskom lietadle.
My, čo nemáme zázračný prístroj
"Ďakujem. Tak teda zavolám o chvíľu. Ale vy už to nevezmete."
Prásk.
Po chvíli, o hodinu, ani v ďalších dňoch, už nikdy sa tej úradníčke nedovoláte. Mám pocit, že po každej novinárskej telefonickej otázke zablokujú aparát a začnú používať nové číslo.
Bola to moja nočná mora počas desiatich rokov v Rusku a zostáva ňou dodnes. Telefonovanie na ruské úrady.
Ruské úradníčky aj úradníci boli majstrami nielen v odmietaní komunikácie s novinármi, ale aj v nachádzaní rôznych schém, ako nás obrať o čas i o nervy.
Prepájanie na Tamaru Alexandrovnu, zháňanie Ivana Ivanoviča, odkazy Michailovi Georgijevičovi, často zrejme neexistujúcim alebo dávno zosnulým, bolo majstrovským mätením nepriateľa.
"On vám zavolá." Sľub, po ktorom nasledovalo celodenné čakanie so zrakom upretým na telefón a žalúdkom naplneným obavami z vlastného zlyhania i nenávisťou k systému, ktorý si z telefónu urobil zbraň hromadného ničenia novinárov.
Ruská telefonická realita vládne aj na ruskej ambasáde v Prahe.
