Starí ľudia občas píšu listy aj niekoľko dní. Tak ako ich písali v časoch, keď naše prsty ešte neboli rýchlejšie na klávesnici než naše myslenie. Taký list mi prednedávnom napísala takmer osemdesiatročná pani o tom, ako sa už v novinách nenachádza. Napriek tomu to nevzdáva a hľadá témy, pri ktorých by mala pocit, že boli pre ňu písané.
Odvtedy sa občas snažím pozrieť na denník SME jej očami. Myslím, že jej vôbec nešlo o to, aby sme viac písali o bolestiach kĺbov, o programe v domovoch dôchodcov alebo o hudbe tridsiatych rokov.
V konečnom dôsledku nejde len o staršie ročníky a vonkoncom nejde len o papierové noviny.
Kto všetko sa občas cíti na našich webových stránkach osamelý, nevyjadrený a nereprezentovaný? Kto hľadá márne príbehy a témy?
Občas ide o ten večný boj rýchlosti a pomalosti. Keď sa navonok udalosti zrýchlia a mnohí okolo nás kričia, čoraz hlasnejšie, a my hľadáme odstup a nejaký druh pomalosti. Niekedy sa to deje naopak, potrebujeme rýchlo vypovedať príbeh, ktorý by si za iných okolnosti vyžadoval priestor tureckej telenovely.
Niekedy nám čitatelia vyčítajú, že sa necháme unášať témami, ktoré nastoľujú politici.
Bývalý premiér Igor Matovič predviedol frustrujúcu ukážku toho, ako môže jediný človek uniesť celý politický diškurz v čase, keď spoločnosť potrebuje prvú pomoc.
Ako je možné taký diškurz vyliať na zaprášenom dvore a čvachtať sa v ňom ako v blate. Infantilnosť je zamieňaná za politickú úprimnosť a tí, čo chcú hovoriť o témach, na ktorých im skutočne záleží, sú tí nudní mudrlanti.
Posledný rok sme na seba naozaj začali čoraz viac kričať. Kričia aj komentátori, ktorí predtým kričať nepotrebovali. Čoraz častejšie rozdávame nálepky, ktoré by mali okamžite zorientovať obecenstvo, kto kde patrí.
Potom, keď zistíme, že definície, ktorými sa tu obhadzujeme, vôbec nedávajú zmysel, už je neskoro, lebo sme uverili, že existujú extrémni centristi a že progresívny je vlastne ešte niečo horšie než liberál, ktorý je novým migrantom, a za konzervativizmus sa schová kadekto, aj keď s týmto svetonázorom nemá nič spoločné.
Lenže sila diskusie je v tom, že napriek napätiu v názoroch sa počúvame a nemáme odmietanie pripravené dávno predtým, než by ten druhý dopovedal svoje myšlienky.
Neunikajú nám v takýchto časoch dôležité témy? A neumlčujeme hlasy, ktoré si povedia, veď si počkám, kým bude priestor, aby som povedala to, čo naozaj chcem?
Toto leto dáme priestor v denníku SME päťdesiatim autorom, aby napísali o tom, čo považujú za dôležité. Budú medzi nimi spisovatelia, učitelia, novinári, politici, umelci a ďalšie osobnosti. Každý deň sa vám niektorý z nich prihovorí a otvorí tému, ktorú považuje za dôležitú.
Možno nás to všetkých na chvíľu spomalí alebo, naopak, nám autor pomôže rýchlo uchopiť niečo, čo by nám unikalo.
