Doba je rýchla, občania roztržití, takže politici sa čoraz častejšie uchyľujú k skratkovitým heslám, ktorými vrstevnaté problémy redukujú do rozmerov škôlkarskej veršovanky: odvody sú privysoké, penzie prinízke a stačilo by, keby sa nekradlo. Uznajme však, že zaklínadlo „dnešné dlhy sú budúce dane“, sa v SaS celkom vydarilo.
Pre účely tohto pojednania budeme dlhy štátu chápať širšie – ako garancie budúcich dávok, ktoré štát vystavuje občanom. Ak tieto nároky rastú rýchlejšie ako príjmy štátu, ide v zásade o skrytý dlh, ktorý sa nedá kryť inak ako daňami či pôžičkami (čo sú zasa dane).
A teraz sa pozrime, na „rodičovský bonus“ Milana Krajniaka, teda možnosť, aby zamestnanci posielali odvody určené Rezervnému fondu solidarity svojim rodičom v penzii. Lenže z toho fondu sa žiadne rezervy netvoria, slúži na financovanie dôchodkov. Čiže bude nutné Sociálnu poisťovňu nejako dotovať. Hádajte ako.