Autorka pôsobí v Nadácii Zastavme korupciu a na Gymnáziu C. S. Lewisa.
Prechádzame most. Obvyklý terapeutický účinok Dunaja neprichádza. Autobus je poloprázdny a plný horúceho ťažkého vzduchu. Na zavretých oknách nápisy: Neotvárať okná, zapnutá klimatizácia. Oči mi zalieva pot. Na zástavke sa cudzinec pokúša kúpiť lístok u šoféra.
Stojí vo dverách. Šofér nereaguje. Dvere sa zatvárajú. V poslednej chvíli sa k nim malátne vyberie žena so športovým kočíkom. Dvere zachytia kočík s dieťaťom. Dieťa reve. Spotená žena stojí a odovzdane čaká. Sekundy sa predierajú vzduchom z oleja.
Pohýname sa smerom do útrob Petržalky. Mladý muž v šľapkách s ilustrovaným telom otvára vetrák. Šofér prudko zabrzdí, vykloní sa z kabínky. Priestorom sa ozve ostrý krik. Hlasy režú horúci chvejivý vzduch s prekvapivou rýchlosťou.
Mladík vystupuje. Vodič s hrmotom zatvára okno. Chcem si utrieť pot z čela. Moja ruka cestuje k hlave celú večnosť.
Cez okno pozorujem ženu vychádzajúcu z administratívnej budovy. Svižne vykročí na ulicu, vychladená z kancelárskej klímy. Pred budovou sa zastaví. Chvíľu stojí. Znovu vykročí krokom o štyridsať rokov staršej ženy.
Tréning nejednoznačnosti sveta
Horúce počasie je tréningom nejednoznačnosti sveta, lebo zrýchľuje a spomaľuje zároveň. Keď je teplejšie, ľudia zmalátnejú, ale na podnet sa stávajú agresívnejšími. Myšlienky sa spomalia, emócie naopak.
Veľké teplo nám berie naučený vzorec výkonu, núti nás vliecť sa, bežná rýchla chôdza je nepoužiteľná. Nasvecuje naše pracovné úlohy v plnej nahote ich nezmyselnosti. V telom vynútených zastaveniach, keď blúdime tupým pohľadom okolím a hľadáme plytký dych, nám ukazuje psychedelické detaily sveta, ktoré by sme inak prehliadli.
