Autor je teológ a spisovateľ
“Keď sme si zaobstarali všetko potrebné, je naším východiskom pre pohodlnú plavbu po Váhu vo východnej časti Liptovskej stolice ležiace mestečko Hrádok. Vedú k nemu dve hradské, nie však rovnako dobré a hodné odporúčania.
„
Kto sa dnes zastaví v Hrádku? Liptovský Mikuláš je väčším a významnejším mestečkom, historická rivalita s Ružomberkom z neho urobila večnú dvojičku, ktorá má vo všetkom zrkadlenie v meste celulózy.
No Hrádok leží pod cestou, pri jeho vstupe obchádzame zrekonštruovaný hrad, miesto, ktoré Hrádočania považujú spolu s drevom, arborétom a Váhom za zdroj svojej identity. Ale akej?
Etnológ, jaskyniar, spisovateľ Peter Laučík nás čaká v parku pri vstupe do mesta. Ako vždy, keď sa stretneme, má so sebou batoh primeranej veľkosti, oblečenie Carhartt a pevný stisk ruky.
Hrádok vybral sám, Medňanský mu venoval niekoľko strán, zatiaľ čo o Mikuláši sa vo svojom cestopise vyjadril striedmo.
Mesto je rozsekané hlavnými cestami a krkolomnými prednosťami v zákrutách, Hrádkom prechádzajú tí, ktorí pokračujú na Bocu alebo nestihli odbočiť z diaľnice.
Mesto je obkľúčené starovekými hradiskami, kde sa dodnes dajú nájsť staré kusy železa z čias, keď sa prví obyvatelia nízkotatranského Piemontu rozhodli stavať záložné bezpečné miesta s výhľadom do celého údolia.
A podobne ako v mnohých slovenských mestách na vode ani v Hrádku spočiatku necítiť prítomnosť rieky. Vo vzduchu sa mieša vôňa spracovaného dreva z píl, horského, presýteného petrichoru a výparov z tranzitných kamiónov tureckých a poľských šoférov, ktorých posiela Waze nie cez Donovaly, ale na Čertovicu.
Magický bod
Prešli sme cez bývalú židovskú štvrť Hrádku, v niekdajšej synagóge je dnes kaviareň, okolo bytovky s nejasne sa začínajúcimi a končiacimi chodníkmi vykladanými rozdrobenými kameňmi, ktoré sa postupne rozpadávajú pri nepresných manévroch šoférov počas parkovania.