Článok pokračuje pod video reklamou
Autor je biochemik a imunológ, pôsobí v SAV a MUW
Odnepamäti mám rád rozprávky. Keď som ešte sám nevedel, čítavala mi ich mama alebo som si na gramofóne púšťal rozprávkové platne z Opusu. Potom som si rozprávky čítal sám. A čítam ich dodnes.
Najväčší zberateľ slovenských rozprávok Pavol Dobšinský o rozprávkach napísal: "... v zbásnenom rúchu obrazivosti predkladajú nám ideál krásy, pravdy a dobra..."
O tomto jeho ponímaní som akosi inštinktívne pochyboval už ako dieťa. Rozprávky som si určite neobľúbil pre nejakých fiktívnych ideálnych hrdinov. Veď povážte...
Spomínate si, ako sa to skončilo s Vajcom, čo išlo na vandrovku? Spolu so svojimi kumpánmi rakom, kačkou, volom a ďalšími obvyklými podozrivými pripravili brachiálnym spôsobom o strechu nad hlavou osem ľudí. Vajce má možno dokonalý tvar, ale tento čin mal k ideálu naozaj ďaleko.
Alebo tie dobre známe kozliatka, čo si poplietli vlka s vlastnou matkou. Ideál? Určite nie.
