Autorka je šéfredaktorkou The Slovak Spectator
Mojím obľúbeným nástrojom sú nožnice. Mojou obľúbenou obuvou sú gumáky. Mojím obľúbeným miestom je moja záhrada.
Nemusí ma živiť a aj preto ju mám rada.
Čo mi dá, prijmem. Čo mi nedá, neoplakávam. Nie každé semienko musí vyrásť, ani keby to hocikoľko chlapov zapísalo do hocikoľkých zákonov. Asi nemajú záhradu.
Záhradník podľa Čapka
V mojej záhrade nemusím hrdlačiť tak, ako museli babka s dedkom, ktorí tu žili tri generácie dozadu. To najhoršie, čo sa mi tu môže stať, je, že mandelínky zožerú zemiakom vňať alebo vošky spasú ružový krík, že nebudem mať zopár dní čas a kvetinový aj zeleninový záhon mi zatiaľ zarastie burinou, susedia ma za to ohovoria a otec sa mi bude smiať, že tam mám botanickú záhradu.
Takých ťažkostí unesiem hocikoľko. Záhrada nevyrába problémy, na ktoré neexistujú jednoduché riešenia, platí na nej pokus – omyl. Aj preto ju mám rada.
Hoci sa to nezdá, záhradník sa nerodí zo semena, ale vzniká skúsenosťou, okolím a prírodnými podmienkami, napísal Karel Čapek, (spolu)majiteľ slávnej záhrady, vo svojej knihe Záhradníkov rok.
Ako prvé som sa pred desiatimi rokmi naučila, ako odtrhávať rajčinám zálistky.
„Kukni tuto pod pazuchami,“ ukázal mi ich otec na mojej jedinej paradajkovej rastline v kvetináči na balkóne nášho trnavského sídliskového bytu.
Potom sme sa presťahovali do starého domu. Na okraji pôvodného trávnika som do zeme zapichla šesť paradajkových rastlín. Hotová plantáž. Začiatkom júla ich otec prišiel „oslobodiť“ – vytrhať zdola staré listy, aby netienili plodom.
Ríbezle a marhuľu som zasadila hneď prvú jeseň, lebo ríbezle mám najradšej a marhuľový džem je najlepší.
Odvtedy vždy celý rok rozmýšľam, aký strom na jeseň zasadím a kam. Každý by mal mať v záhrade citrónovník, píše Meir Shalev. To sa mu z Izraela ľahko hovorí, ticho mu závidím.
Čo treba vedieť o morskej cibuli
Shalevova kniha My Wild Garden je krásna na pohľad aj krásne napísaná jeho typickým jazykom, z ktorého sála teplo, stredomorské aj ľudské.
