Autor je teológ a spisovateľ
“Zakričal kormidelník. No aj bez oznámenia by to bol každý poznal. Aj v tejto kolónii stretáme toho istého ducha, ktorý sa nám prihovára z každého stromu a kameňa v Hrádku.
„
Cestou z Hrádku sa vyhneme nedostavanej diaľnici, na ktorej pracujú viac ako desať rokov. Prejdeme popred salaše ponúkajúce pizzu a salaše ponúkajúce baranie guláše, po starej ceste smerom na Lúčky zazrieme hrad Likava, kde bola podľa miestnych hľadačov zlatého pokladu templárska komandéria, odkiaľ sa dostal do krypty v gotickom kostolíku v Ludrovej, kde má byť pochovaný veľmajster rádu, smrteľne zranený a žiadajúci, aby ho pochovali v zasvätenej zemi v kamennej budove.
Vchádzame do Ružomberka, hlavného mesta ohyzdných bilbordov na poľovnícke zbrane, na miestnych fašistov, na komunistov a frézy, a akcie v Lidli a akcie v Bešeňovej a v Tatralandii a v zime na Brde a Donovaloch a Kubínskej holi.
Mesto je vytapetované ohyzdnosťou aj vnútri, v historickom jadre. Pôsobí ako pašerácka kolónia na Aljaške s odtrhnutými reklamami, prelepenými reklamami, starými reklamami a pod nimi ešte staršími.
Poza trať, cez štvrť bývalých ruských kasární ovládnutú satelitmi Digi a Skylink, pomedzi sušiacu sa bielizeň pri cestách, popred posedenia vonku pri pive medzi susedmi, kúsok od rozbitej cesty, poza stanicu a domy postavené v minulosti pre železnice, s výhľadom na upchávajúcu sa tranzitnú cestu, ktorá slúži namiesto nedostavanej Ficovej diaľnice, vidíme prvýkrát Váh.
Cez mesto, pomedzi stavby historickej celulózky, teplý lepkavý smrad, ktorý roky zahaľuje "centrum cestovného ruchu" a ľudácku mytológiu prázdneho mauzólea, pomedzi koľaje s výhľadmi na letné zjazdovky na Brde opúšťame mesto a sme bližšie pri rieke.
Váh v meste akoby zrýchlil a ponáhľal sa preč spolu s nami okolo trčiacich hnátov mostných konštrukcií s doma vyrobenými šípkami, ukazujúcimi na plte.
Na križovatke
Kristína nás čaká pri moste na križovatke, z hlavnej cesty odbočuje cesta do Ľubochnianskej doliny.
