Autor je teológ a spisovateľ
“Vôbec tento z mnohých stránok zaujímavý kraj si zaslúži, aby si cestujúci nachystal v Kraľovanoch koč, rozlúčil sa na niekoľko dní s plťou a proti prúdu rieky Orava, ktorá ho bude ustavične sprevádzať, vybral sa smerom ku hroznej priepasti, aby sa podíval medzi obyvateľov najsevernejšieho Uhorska.
„
„Tu sa vlieva Váh do Oravy,“ hovorí ironicky Barbara Rusnáková.
Stojíme na cestnom moste pri vjazde do Kraľovian, jedinej oravskej zastávke pri Váhu. Jemne prší a Barbara, zvyknutá na počasie medzi riekou a kopcami, oblečená v bretónskom čiernom pršiplášti, ukazuje na sútok, ktorý si väčšina prechádzajúcich vodičov nevšimne pre vysoké zábradlie.
Orava prichádza z úžiny pod Šípom, kde stojí jedna z mála neelektrifikovaných osád, za kopcom máme vidieť Rozsutec, ktorý nevidíme, a pod mostom bývalé pltisko.
„Až za Komárno vlastne z tohto bodu tečie Orava,“ hovorí Barbara z Kraľovian. Za chrbtami nám prechádzajú kamióny, ktoré nám predtým bránili napojiť sa na cestu v Ľubochni.
Z bývalého pltiska je dnes plážové ihrisko, na ktorom sa raz ročne odohrávajú pohanské hry z oravského Midsommeru – pltnícke dni.
„Moderná verzia plte sa plaví dole, kde ju vytiahne ťažný kôň, a to sú naše pltnícke dni. Prastarý starký mal v Kraľovanoch krčmu a pltisko si ešte pamätal.
Prekladalo sa na ňom drevo z Oravy, lenže rieka bola vtedy, dávno predtým, ako postavili Oravskú priehradu, iná. Bola pokojnejšia, s veľkými okruhliakmi, no po výstavbe sa rieka stala dravejšou,“ spomína Barbara na to, čo jej hovorila starká.
Po výstavbe priehrady vyhlasovali v dedinách vysokú vodu vždy, keď sa napúšťala.
