Ako vie každý priemerný zberateľ otrepaných klišé, človek zistí, čo má, až keď to stratí. Napríklad taká sloboda pohybu cez vnútroschengenské hranice si roky v tichosti existovala, euroskeptici si ju pri bohovaní na „európsky superštát“ príliš nevšímali, ale keď sa pominula, tak pozorujeme dobreže nie celonárodné protesty.
“Existencia hraníc a schopnosť kontrolovať ich prekračovanie patrí k základným atribútom štátu.
„
Nechajme bokom, do akej miery majú byť počas pandémie priepustné hranice, aj tak by sme sa nedohodli. Ale bez ohľadu na neschopnosť ministra vnútra je fascinujúce, do akej miery sa v tichosti rozliezli všemožné typy cezhraničných kontaktov, ktoré mohli vzniknúť vďaka tomu, že z hraníc sa stalo povestné Husákovo korzo.
(Teraz by sa mohli v Smere rozčúliť, že komentátor Sme sa po nacistovi odvoláva aj na normalizačnú sviňu, ktorá nechala na hraniciach strieľať ľudí. Akurát sa dá predpokladať, že toto im z nejakého dôvodu prekážať nebude.)
Občania po vstupe do Schengenu akoby naozaj uverili rečiam o „zrušení hraníc“, mnohí na tom postavili svoju existenciu a úprimne ich zaskočilo, keď štáty na bezprecedentnú krízu zareagovali obnovením hraničných kontrol v kombinácii s karanténnymi opatreniami.
