Článok pokračuje pod video reklamou
Autorka je redaktorkou českého Deníka N
Vidím to ako dnes. December 1991. Chudý chlapec s velikánskymi čiernymi očami a vlasmi ako uhoľ. Má teplú bundu, kufrík a tašku.
O tridsať rokov som tak blízko. Verila som, že sa zase stretneme. Že mu poviem: Tak to som ja, ktorá som vám vtedy vstúpila do života a na chvíľu vzala váš osud do svojich rúk.
Lenže...
Cesta k smútku a samote
Do Vianoc 1991 zostáva necelý mesiac. Moje novinárske začiatky. Pramalá skúsenosť, zato obrovská túžba po úspechu a dobrodružstve. Snaha informovať, ale tiež šokovať a najmä meniť svet k lepšiemu.
Takmer každý novinár to má. Ambíciu, aby po našich článkoch padali vlády, prezidenti podávali demisiu a tanky sklopili hlavne, zaskočené hanbou za to, čo napáchali.
Je to skoro tridsať rokov, ale tá chvíľa sa mi stále vracia. Príbeh chlapca z bieloruskej černobyľskej zóny nevymazali ani zemetrasenia, vojny, hromadné hroby a tisíce utečencov.
Vtedy mal dvanásť rokov. Dnes je to zrelý muž, do ktorého životnej cesty som zasiahla tak rázne, že som ju zmenila na kruhový objazd a potom ho z neho poslala opačným výjazdom. Do neistoty, počiatočnej samoty, neporozumenia a zúfalého smútku.
Krajina, kde spadol spád
Žil vtedy v detskom domove v bieloruskom meste Rečyca (po rusky Rečica), päťdesiat kilometrov od administratívneho centra Homeľ (po rusky Gomeľ).
Prišli sme tam s fotografom Ondrejom Nemcom odhodlaní napísať reportáž, pri ktorej by oko nezostalo suché. Redakčné zadanie znelo: choďte do černobyľskej zóny, kde je detský domov s deťmi, ohrozenými vo dne v noci rádioaktivitou z výbuchu jadrovej elektrárne v ukrajinskom Černobyli v roku 1986.
