Na Slovensku má prebehnúť dlhoočakávaná a potrebná reforma starostlivosti o duševné zdravie. Jedným z jej pilierov je aj nastavenie psychoterapie v právnom poriadku našej krajiny.
V súčasnom právnom stave nemáme obsahovú definíciu tejto služby v zákonoch – je definovaná len cez vzdelávanie a obmedzená na výkon v zdravotníckych zariadeniach a v obmedzenej miere v sociálnej oblasti či v školstve. V tejto forme je psychoterapia ako služba málo dostupná tam, kde je potrebná a reálna ochrana jej kvality je deravá. Chystá sa zmena.
O aké princípy sa môžeme oprieť pri jej príprave? V krajine vládne zhoda: túto službu chceme ukotviť tak, aby bola zachovaná kvalita jej výkonu a aby boli chránení jej prijímatelia. Úvahy, ako sa na to podujať, sa rôznia. Zámerom tohto textu je prispieť do debaty tak, aby sme spoločne vytvorili pre psychoterapiu na Slovensku dobrý a bezpečný rámec.
Psychoterapia je vzťahová disciplína
Najjednoduchšou úvahou je použiť to, na čo sme zvyknutí a čo bolo v minulosti overené v zdravotníckom systéme – formálna štandardizácia a generalizácia postupov a tomu prispôsobený zákonný rámec pre vzdelávanie a certifikáciu služby. Toto riešenie sa opiera o mnohogeneračnú skúsenosť lekárov a ich poctivú snahu o ochranu pacienta v zdravotníckom systéme, ako aj o zmysluplnú snahu finančne sprístupniť psychoterapiu aj pomocou napojenia na zdravotné poisťovne.
Toto riešenie je samo osebe hodné našej úcty, v psychoterapii však naráža hneď na niekoľko limitov: sú nimi rôznorodosť psychoterapeutických modalít, neprenosnosť biomedicínskeho uvažovania a merania kvality do prostredia psychoterapie a neprenosnosť požiadaviek na vzdelávanie profesionálov vzhľadom na principiálne rozdiely v type služby. Myšlienka, že psychoterapia má dodávať zlepšenie definované jednotne a zovšeobecnene, môže vychádzať z pripodobňovania s medicínou.
“Psychoterapia nie je medicína, aj keď majú tieto odbory k sebe blízko a vzájomne sa obohacujú.
„
V medicíne, tak ako je u nás zväčša reprezentovaná, je cieľom korekcia určitej deviácie (zahubiť baktérie, opraviť tkanivo a podobne) a tento cieľ je vždy pre každého rovnaký a rovnako želaný. Psychologická normalita či pojem zdravia je však rôznorodejší (už len skrze kultúrny aspekt a imperatív individuality).
Väčšina psychologických škôl a psychoterapeutických smerov opisuje psychologické zdravie cez zvýšenie individualizovaného spôsobu sebaaktualizácie, individuáciu, podporu kreativity a spontánnosti, slobodu od kontroly postavenej na odpore či od kompulzie či iných vnútorných obmedzení, pričom uznáva rôzne cesty, ako ho možno dosiahnuť.
Psychoterapia je na rozdiel od biomedicíny zo svojej podstaty vzťahová, a teda kritériá kvality musia byť vystavané práve okolo (psychoterapeutického) vzťahu. Psychoterapia nie je medicína, aj keď majú k sebe tieto odbory blízko a vzájomne sa obohacujú. Navyše sú v psychoterapii medzinárodne uznané a funkčné prístupy, ktoré sa zameriavajú na vysoko individualizovaný prístup, postupy a ciele. Ich prijímateľ alebo klient zohráva zásadnú úlohu pri ich formulovaní a formovaní.
