Autor je teológ a spisovateľ
“Ako životom omrzený, nič už od sveta neočakávajúci starec plazí a vlečie sa pomaly a lenivo Váh v poslednom úseku svojho toku. Cez močaristé krajiny a nikdy nevysychajúce bahniská spôsobené sčasti vlastnými vodami, sčasti prírodnými prameňmi vedie jeho cesta ešte asi jeden a pol míle do mestečka.
„
Tu je veľký svet, o ktorom možno premýšľali muži, ktorí nakladali drevo a tovar na prítokoch Váhu v Liptove. Odtiaľto sa vracali plťkári, ako ich nazývala Timeina stará mama.
Stojíme oproti špici, na konci Komárna, kde sa vlieval Váh do Dunaja. Betónové miesto spoja nie je dostupné, stojí na ňom čerpacia stanica pre lode, kúsok od miesta, kde sa okolo mesta stáčajú komárňanské hradby.
Všade naokolo je pohyblivá rovina vody, Váh v nej zaniká a premieňa sa na Dunaj v alchymistickom salte, Horné Uhorsko, horská krajina pasienkov a píšťala Stokerových strašidelných Slovákov slúžiacich Draculovi sa tu spája s uhorskou krajinou.
Pomalá melanchólia roviny
Spisovateľka a novinárka Tímea Krekovič Beck pochádza z Komárna a tento pocit krajinnej a dejinnej akrobacie pozná. V šatách vo farbách červených makov vysvetľuje, že rovina v okolí Komárna, na celom juhu až po Fiľakovo, je určujúcou črtou istej melanchólie, ktorú bolo cítiť aj v café v Šali.
"Mestá juhu stratili svoj geografický aj priemyselný význam. Z hľadiska histórie nikdy neboli takéto nedôležité, hoci sú stále hraničné. V Komárne je hranica dnes pokojná ako nikdy, hoci je toho mnoho, čo okolo nej tlie.
