Boris Kollár nedávno predstavoval antivaxerov ako menšinu, ktorá si predsa zaslúži rešpekt. Ak vraj chceme my, čím asi myslí nás, ľudskoprávnych svätuškárov, rešpekt pre LGBT ľudí, musíme rešpektovať tých, čo sa zaočkovať programovo nechcú. Akoby boli nejaké „vaše“ menšiny na výmenu za „naše“ menšiny.
Nechajme teraz bokom otázku, či sa môžeme na antivaxerov dívať ako na menšinu, ktorú treba rešpektovať, ako o to žiada Kollár. Dobrovoľnosť očkovania ešte nezakladá nedotknuteľnosť takéhoto rozhodnutia pred kritikou a mať nejaký názor na vakcíny – trebárs, že škodia viac ako covid alebo že sú neoverené, dokonca že sú vehiklom čipu – ešte nezakladá menšinový status.
Kollár: Matovičovo blokovanie peňazí na očkovaciu kampaň je zásadnou chybou Čítajte Zaujímavejšie je však zistiť, prečo je odrazu lákavé oháňať sa žltými hviezdami, diskrimináciou a varovať pred segregáciou. A prečo to robia politici, ktorých si ako ofukovačov menšín a všetkých druhov inakosti nepamätáme.
Práve naopak, taký Boris Kollár sa vtrepal do parlamentu na vlne hoaxov o utečencoch, vtedy sa plašil, že by nám sem doniesli okrem cudzieho mravu a extrémizmu aj exotické nákazy, čo nemagistra trápi pri domácej populácii zjavne menej.
Zrazu je roznášanie nákazy vecou názoru, na ktorý sa siahať nemá. Lebo čo sa komu prisní na internete, má mať hĺbku identity, je totožné s jeho ľudskou dôstojnosťou a my môžeme len v údive stáť, mrviť klobúk v rukách a rešpektovať.
Prečo teda otec postmoderného populizmu Kollár – spolu s matadorom Ficom a nástupníkom Pellegrinim – zrazu používajú domnelú menšinovosť ako synonymum nedotknuteľnosti a ochrany pred kritikou?
Také tie kadejaké menšiny a inô
Ešte v 90. rokoch bolo v politickej reči módne zdúvať sa na všelijaké menšiny, zastať s rukou v bok a pýtať sa: furt len samé menšiny také a hentaké, čo povymýšľali na Západe, a kto bude zastupovať nás, normálnych obyčajných ľudí?
