Čo si máme vlastne myslieť o ľuďoch, ktorí sú nespokojní vo svojom tele a prosia si prejsť zmenou, ku ktorej potrebujú nielen asistenciu štátu – ženy si napokon menia meno na dokladoch po svadbe bežne –, ale aj poradno-medicínskeho komplexu, ktorý musí diagnostikovať a vykonať prechod z mužského do ženského tela či naopak?
Môžeme sa tváriť, že ide len o sériu praktických otázok, ktoré treba vyriešiť, lebo táto skupina sa neprimerane sužuje a my ako väčšina by sme sa mali snažiť odbúrať predsudky a pričiniť sa o zmiernenie utrpenia, čo by vybavilo aj etickú stránku veci.
Lenže debata o transrodových ľuďoch – ako napokon o každej podobe identity, ktorá sa vymyká norme – nie je len zaťažkávajúcou skúškou pre systém, ako dokážu politici, úradníci a trebárs školy či zamestnávatelia vstrebať novotvar. Zaužívala sa totiž stratégia, že najlepšie urobíme, ak predstavíme problém ako otázku praktickej vykonateľnosti. A diskusiu tak sploštíme na toleranciu a nenávisť.
Transrodoví ľudia tu predsa sú, vždy tu boli a je čas si na to zvyknúť, vybavené. Robíme však chybu, ak sa snažíme – aj keď isto v dobrej viere, aby sme sa vyhli flejmu a hejtu – obísť debatu. Občania, ktorí si pýtajú nové telo a hovoria, že v tom starom sú mučení, totiž otvárajú zásadný priestor na myslenie o vzťahu duše a tela či o hraniciach nároku na šťastie.