Autorka je prozaička a dramatička
Pred pár rokmi sa mi pripomenula Puškinova hra Hostina v čase moru (Pyr vo vremja čumy, 1830) ako vhodný námet o možnej ekologickej katastrofe. Zavrhla som ho, mohlo by to vyznieť moralizátorsky.
Text patrí do súboru „malých tragédií“, medzi nimi je hra o donovi Juanovi Kamenný hosť či Mozart a Salieri a pre úplnosť štvrtá má názov Skúpy rytier. Všetky sú vo veršoch.
Hostina v čase moru vznikla ako voľný preklad dramatickej básne Johna Wilsona Morové mesto (The City of the Plague, 1816). Situácia je naozaj taká, akú evokuje názov.
V meste zúri mor, ale skupina mladých ľudí hoduje pri spoločnom stole. Spievajú, pripíjajú si na mŕtvych, jeden dokonca zložil hymnus na počesť moru. Za oknami prechádzajú vozy plné mŕtvych tiel.
Kňaz, ktorý vstúpi do situácie, sa pokúša hostinu prerušiť, ale nepochodí. Aspoň pripomenie jednému z nich jeho mŕtvu milú a odíde. Hostina pokračuje, len oslovený mladík prestane spievať, zmĺkne.
