Na zisteniach, že maďarská vláda v jednom šíku s Azerbajdžanom a Togom používala program na sledovanie teroristov, na monitorovanie novinárov a kritikov režimu, nie je to najdesivejšie, čo vieme, ale skôr čo ešte nevieme. A možno sa nikdy nedozvieme, keďže Orbánova vláda sa snaží škandál uhrať zbraňami typickými pre autokracie.
Predstavitelia vlády hovoria, že kauzu rozohrali organizácie spojené so Sorosom, odmietajú zvolanie komisie pre národnú bezpečnosť, v ktorej by mala zastúpenie aj opozícia, a tak by prešetrila sledovanie občanov, zahmlievajú a snažia sa prehlušiť škandál inými témami. Napríklad Orbán vyhlásil referendum o kontroverznom zákone, ktorý obmedzuje práva homosexuálov.
Kritici režimu Viktora Orbána mali roky pocit, že sú sledovaní. Nehovoríme o tom nejasnom pocite, ktorý občas máme všetci, že ako mohol Google vyšpehovať, že sme si s kamarátkou práve písali o prípravkoch proti komárom a teraz nás zaplavuje takouto reklamou.
Hovoríme o vydieraní, diskreditácii, o privátnych rozhovoroch, ktoré končia v ušiach štátu. Hovoríme o legalizovaní komunistického typu prenasledovania, len technológia je vyspelejšia, ale pocit, že štát sa sťahuje do našich obývačiek, ostáva.
Máme s tým vlastné skúsenosti na Slovensku a prehlbuje to len otázku, kto vlastne a ako efektívne kontroluje tajné služby a čo tým službám bráni, aby sa pod tlakom svojvôle demokraticky zvolených, ale nedemokraticky prepnutých vládcov neobrátila proti vlastným občanom, ktorí neporušujú zákony, sú len oponenti.
Vždy, keď sa diskutuje o hraniciach súkromia a toho, kedy sa môže štát nasťahovať do našich telefónov, týka sa to všetkých, takže Pegasus je, samozrejme, aj naša kauza.
Iná strata
Slovenskom však otriasla iná strata. Taká, ktorá sa nevyšetruje, len prežíva. Spoločná a prítomná v každom meste. V mnohých domovoch, kam Milan Lasica chodieval na návštevu. Naprieč krajinou, bez deliacich čiar. Dôstojne do poslednej chvíle. S humorom, ktorý neponižoval ani jeho a ani poslucháča. Nepotreboval sa stať niekým iným, aby ľudí pobavil, nepotreboval prezlečenia. Bol Milan Lasica.
Ľudia neomylným inštinktom tušili, že je výnimočný, a tak sa chceli na jeho výnimočnosti zúčastňovať. A on sa rozdával, veď bola to jeho práca. Viete, ako keď sa zobudíte ráno o šiestej a viete, že dnes pôjdete do práce. Napriek tomu, že Lasica by to nikdy nenazval prácou, lebo to bol spôsob jeho života.
Bolo zaujímavé sledovať rozlúčky, lebo často charakterizovali viac autorov než Milana Lasicu, ale keď odchádza osobnosť, ktorá sa nás hlboko dotkla, tak všetci hľadajú zároveň aj sebavyjadrenie.
„Je také múdro, že malí ľudia o prestíž bojujú a veľkí ľudia ju majú. On nikdy nemusel o prestíž bojovať, za neho hovorilo to, čo tvoril,“ povedal o Lasicovi Marián Leško v rozhovore s kolegyňou Kristínou Kúdelovou.
Čítajte: Leško: Lasica o konci uvažoval v humornom duchu, vytáčali ho len dve veci
Je vzácne, ak si človek celý život udrží integritu. Lebo potom prestíž za ním pozvoľna kráča a nemusí o ňu bojovať.
Dnes kadekto bojuje o záujem a pozornosť, občas aj metódami, ktoré prestíž v samotnom procese zabíjajú. Dá sa popularita generovaná na sociálnych sieťach šírením poloprávd a dezinformácií nazývať prestížou?
Miroslav Beblavý vo svojom komentári pre denník SME povzdychol, „že Slovensko má nedostatok skutočných intelektuálnych elít. Ľudí, ktorí preukázali svoju integritu aj erudíciu. O to smutnejšie je, keď sa niektorí z nich – neviem to inak povedať – na staré kolená zbláznia.“
Čítajte: Keď sa ctení muži zbláznia
O bývalom ministrovi vnútra Robertovi Kaliňákovi sa nedá povedať, že by sa na staré kolená zbláznil. On sa veľmi nemení. Ostáva verný interpretáciám, ktorými Smer obšťastňoval verejnosť posledných desať rokov počas vlády Smeru: korupcia na vysokých miestach neexistuje, naši ľudia sú len obete útokov médií a chceme vládnuť.
V poslednom rozhovore s kolegom Romanom Cupríkom povedal, že bývalého šéfa finančnej správy Františka Imreceho mučili, a preto začal vypovedať proti bývalým vysokopostaveným nominantom Smeru. Nevedel povedať presne v čom spočívalo mučenie vo väzbe, keďže podmienky väzby sa od čias vlády Smeru nezmenili.
Vysokí predstavitelia Smeru, ktorí roky budovali protekčný systém pre svojich nominantov, priateľov a sympatizantov, ostávajú bez akejkoľvek sebareflexie. Neexistujú vety typu, áno toto sme nezvládli, toto sme pokazili, vymklo sa nám to spod kontroly. Existujú len aforizmy o tom, ako médiá klamú a najviac prispeli k úpadku spoločnosti. Takže tí, čo dúfajú, že v rozhovore s Kaliňákom nájdu sebakritiku, tak budú sklamaní.
Čítajte: Kaliňák: Imreczeho mučili, nemám mu čo vyčítať
Zároveň kolega z Indexu Tomáš Vašuta sa pozrel na osud spoločného biznisu Raliňáka a Jána Počiatka. Áno toho Počiatka, ktorý na tajnej nahrávke usmerňuje bývalého generálneho prokurátora Dobroslava Trnku, ako má postupovať v kauze Lemikon, v ktorej bol Počiatek podozrivý, že neobhajoval záujmy štátu, ale súkromnej firmy.
Kaliňák sa z gastrobiznisu stiahol a povedal Indexu, že sa sústreďuje na Blízky východ a advokáciu. Jediným majiteľom eseročky FoRest ostáva Počiatek, ale aké má s ňou plány, potom ako v gastronomickom segmente s Kaliňákom neuspeli, to zatiaľ nevieme. Budeme napäto čakať, kedy a v akom kontexte sa Počiatkovo meno vynorí.
Čítajte: Kaliňák odišiel a Počiatek si firmu nasťahoval do obývačky
Už niekoľko týždňov pre denník SME pripravuje Barbora Mareková podcasty Ľudskosť. Rozpráva sa o témach, ktoré si vyžadujú, aby sa človek troška utíšil, stlmil televízor alebo prestal na chvíľu krútiť myšou na facebooku.
V poslednom diele sa rozpráva so psychoterapeutkou o tom, ako traumy z detstva ovplyvňujú náš životný príbeh, ako sa vracajú v najnečakanejších chvíľach, akoby boli školským zadaním, ktoré sme nedoriešili.
Počúvajte: Depresia, úzkosti či narcizmus majú korene v detstve. Pomáha terapia, ktorá rieši traumy
Ďakujem pekne, že nás čítate.
Beata Balogová, šéfredaktorka denníka SME
Chcete pravidelne dostávať Výber šéfredaktorky e-mailom? Prihláste sa na odber jedným klikom.
