Pomaly stúpame do kopca a predierame sa medzi stromy. Sprievodca otvorí kompas. Tu uprostred lesa, mimo chodníka a celkom bez signálu ide stále o najlepší spôsob orientácie. Na šiesty deň nekonečného trmácania sa cítim nesmiernu únavu a prekonávam ju len ťažko. Pred sebou máme posledných dvadsať kilometrov.
Podvedome sa dotýkam vrecka na páse ruksaka, kam som si pred týždňom uložila kľúče od bytu. Tento rituál robím niekoľkokrát denne, najčastejšie vtedy, keď ma premáha únava alebo mi je smutno. Dotýkam sa kľúčov a cítim úľavu. Mám domov. Keď cestu dokončím, mám sa kam vrátiť.
Sme v lese, v ktorom sa kedysi, uprostred tuhej zimy, skrývala skupina dvanástich ľudí. Mali aj oni vo vrecku niečo, čo im pomáhalo?
Minca zo slovakštátu
"Keď bola 14. marca vyhlásená Slovenská republika, bola vydaná aj jedna minca. A tú mincu mám! Tisovu mincu. Vždy som si tú päťdesiatkorunáčku chránil, lebo ako decko som si vravel, že keď mi bude chýbať nejaký peniaz, môže mi veľmi pomôcť. Myslím, že to bola veľmi reálna myšlienka," usmieva sa nad paradoxným amuletom dnes vyše deväťdesiatročný Pavel Eli Vago.
Práve vďaka jeho spomienkam idem pešo vyše 130 kilometrov. Ide o pochod Memoriál Stopami ukrývaných detí, ktorý organizuje nezisková organizácia Post Bellum a ktorý rekonštruuje príbeh jeho rodiny. Kým moje putovanie trvá šesť dní, to jeho sa natiahlo na tri roky a zahŕňalo útek z domu, skrývanie sa v lesoch, väznenie v pracovnom tábore, krátky nádych slobody počas Povstania aj hrozivý hlad, zimu a strach hlboko v horách po jeho potlačení.
Cestu začíname takmer tridsiati. Celú nás ju napokon prejde asi polovica.