Autorka študuje na londýnskej univerzite UCL Slovanské a východoeurópske štúdie. Článok publikujeme v spolupráci s Visegrad/Insight, je súčasťou projektu #DemocraCE.
Zdá sa, že taktika hybridnej vojny Alexandra Lukašenka proti Litve vyvoláva vážny zmätok v politike a spoločnosti tejto pobaltskej krajiny.
Príliv tisícok migrantov cez hranice s Bieloruskom a zápas vlády o zvládnutie tejto krízy viedli k novelizácii zákona o migrácii, podľa niektorých protiústavnej, zatiaľ čo komunity v prihraničnej oblasti sa mobilizujú na protest proti ubytúvaniu migrantov v blízkosti ich miest.
Lukašenko núti Litvu zmätkovať
Počet migrantov zaistených po nelegálnom prekročení litovsko-bieloruských hraníc za tento rok prekročil štyritisíc. Vyše dvetisíc migrantov chytili v prihraničnej oblasti len za uplynulý mesiac, pričom denné štatistiky zvyčajne predstavujú alebo dokonca prekračujú stovku.
Pre právny systém, čo nikdy nezažil migračný tok týchto rozmerov, je to krajný nápor aj z hľadiska ľudského, aj infraštruktúrnych zdrojov.
Ako sa už písalo, bieloruský prezident Lukašenko odvetil na sankcie, čo Európska únia uvalilo na Bielorusko po únose letu civilnej firmy Ryanair v máji tohto roku, presmerovaním prílivu migrantov do EÚ cez litovské hranice.
Bieloruským štátom podporovaný plán posilňuje šance občanov afrických a blízkovýchodných štátov dostať sa do Únie tým, že im udeľuje bieloruské víza a potom organizuje nelegálne trasy cez litovské hranice.
Napätie v Litve, kde sa predstavitelia úporne snažia o rovnováhu medzi zákonnými povinnosťami pri zabezpečovaní ľudských práv migrantov a bezpečnosťou miestnych, sa zatiaľ stupňuje.
Pred časom podpísal prezident Gitanas Nausėda zákon, ktorý kriticky obmedzuje práva migrantov, napriek tomu, že ho sám opísal ako „chybný z hľadiska ľudských práv“. Dodal ale, že momentálne by bolo „nebezpečnejšie mať chybnú politiku ohľadom nelegálnej migrácie“.
Na maďarskej ceste
Novelizácie tohto zákona stanovujú, že žiadateľom o azyl možno obmedziť slobodu pohybu na šesť mesiacov, ak vstúpili na litovské územie nelegálne za vojnového stavu, núdzového stavu, v extrémnych situáciách alebo počas masívneho prílivu migrantov.
Za týchto podmienok možno práva žiadateľov o azyl – okrem poskytnutia materiálnych podmienok a nevyhnutnej zdravotníckej starostlivosti, dočasne obmedziť, ak ich nemožno zaručiť „z objektívnych príčin“.
Predseda Výboru národnej bezpečnosti a obrany Laurynas Kasčiūnas argumentoval, že tento zákon je nástroj proti protiprávnej migrácii tým, že ukazuje Litvu ako nie práve príťažlivú bránu do západnej Európy.
“Problém migrácie zmenil politický ráz niekoľkých štátov strednej a východnej Európy. Uvidíme, či sa Litva vydá známou cestou, alebo nie.
„
No najkontroverznejšia novela odobrala žiadateľom o azyl právo odvolať sa proti rozhodnutiam okresných správnych súdov na vyššie inštancie, pričom toto obmedzenie je proti litovskej ústave.
Predsedníčka parlamentu Viktorija Čmilytė-Nielsenová uistila, že zákon zrevidujú počas jesenného zasadnutia, keď parlament vezme do úvahy aj pripomienky odborníkov na ľudské práva, aj skúsenosti z prvých mesiacov uplatňovania tohto zákona.
Zákon vyvolal všeobecnú kritiku zo strany právnych expertov. Bývalý predseda Ústavného súdu, Dainius Žalimas, vyjadril prudký nesúhlas s novelami, pričom ich nazval „právnym nihilizmom“. Naliehal, že by sme mali prestať štáty Východného partnerstva poučovať vo veciach právneho štátu, pretože schválením tohto zákona „sme urobili prvý krok na ceste k východnej svojvôli“.
Profesorka medzinárodného práva a práva EÚ Lyra Jakulevičienė zdôraznila podobnosť tohto zákona a krokov Maďarska v rokoch 2015-2017, dôsledkom ktorých prehralo právny súboj so Súdnym dvorom Európskej únie v decembri 2020.
Dodala, že Maďarsko tiež v marci tohto roka usvedčil Európsky súd pre ľudské práva, keď rozhodol, že držanie migrantov v takzvaných „tranzitných zónach“ na hraniciach porušuje zákaz mučenia a neľudského zaobchádzania.
Preto by sa Litva mohla dočkať podobných obvinení napriek Kasčiūnasovým uisteniam, že krajina nie je ako Maďarsko.
Lukašenko by to chcel dať na Erdogana Čítajte Postav plot, natiahni pletivo a roztrieď žiadateľov
Plány postaviť hraničný plot zatiaľ meškajú. Dosiaľ sa postavilo len zhruba 1,5 kilometra prekážok z ostnatého drôtu, pričom hlavným dôvodom je nedostatok financií.
Hoci Poľsko má viac potenciálnych dodávateľov než Litva, tamojšie firmy majú plné ruky zákaziek pre vlastné hranice. Estónsko však darovalo sto kilometrov ostnatého drôtu a Slovinsko ponúklo materiál a pomoc s budovaním plota – preto by sa čoskoro mali práce obnoviť.
Ministerka vnútra Agnė Bilotaitėová povedala médiám, že drôtený plot mal stáť na 550-kilometrovom úseku. V blízkej budúcnosti inštalujú drôt na vyšší plot pozdĺž celej hranice s Bieloruskom a podľa ministerky to bude stáť vládu asi 41 miliónov eur.
Momentálne takmer všetky štátne organizácie zodpovedné za bezpečnosť pomáhajú pohraničníkom vrátane armády, Zväzu strelcov a dokonca aj Protiteroristickej zásahovej jednotky ARAS. Frontex tiež pomáha litovským hraničným strážam personálne, vozidlami, vrtuľníkmi a technickými či právnymi radami. Pohraničné stráže sa totiž momentálne zaoberajú ochranou uzavretých oblastí, kde sú ubytovaní migranti.
Nedostatok priestoru a potreba zbaviť pohraničníkov zodpovednosti za stráženie migrantov namiesto stráženia hraníc sú hlavnými dôvodmi, prečo kabinet hľadá vhodnú infraštruktúru, kam by mohol presťahovať migrantov, kým nedostanú azyl, alebo kým ich nevrátia do vlasti.
Od začiatku migračnej krízy ale nedeportovali ani jediného azylanta, lebo ani Bielorusko, ani ich domovské krajiny neprijímajú deportovaných. Preto sa vláda a miestne samosprávy zúfalo snažia nájsť dosť budov a dodávateľov potravín, kde by mohli ubytovať, nakŕmiť a strážiť štyri tisícky migrantov.
Proti novým susedom
Takéto budovy sa zvyčajne nachádzajú v menších mestách alebo na priľahlých územiach. Zatiaľ čo niektorí miestni povedali médiám, že sa nikdy necítili tak bezpečne, ako keď vojsko a polícia hliadkujú v ich mestečkách, iní majú pocit, že ich bezpečnosť a priania vláda ignoruje.
Minulý týždeň sa pozornosť v Litve sústredila na mestečko s päťsto obyvateľmi Dieveniškės, kde miestni protestujú aj doma, aj pod oknami ministerstva vnútra proti ubytovaniu pol tisíca migrantov v centre mesta.
Lukašenko dováža utečencov, Litva posiela na hranicu vojakov Čítajte Miestni uvádzajú strach z možných vrážd, krádeží, znásilnení a výtržností. Po vyše týždni antimigračných protestov vláda ohlásila dočasné pozastavenie plánov na presťahovanie migrantov do mestečka Dieveniškės.
Vrchol nespokojnosti však nastal 2. augusta po tom, čo Bilotaitėová oznámila, že sa plánuje presun do 1500 migrantov na vojenskú základňu Rūdninkai, ležiacu zhruba dva kilometre od rovnomenného mesta.
Večer, keď sa nákladniaky s vojenskými stanmi snažili dostať do tejto oblasti, zablokovali cestu desiatky demonštrantov nahnevaných migračnou situáciou a ignorujúcich príkazy polície. Polícia musela použiť silu, aby rozohnala protestujúcich pri vstupe na územie, ktoré patrí Verejnej bezpečnostnej službe.
Vývoj udalostí odvtedy ukázal, že polícia neuspela v snahe odradiť demonštrantov. Niekoľkí vstúpili na vojenské územie a podpálili pneumatiky nákladniakov, zranili dvoch policajtov, čo sa ich pokúsili zatknúť.
Politici tvrdo odsúdili tieto incidenty, pričom niektorí obviňujú protestujúcich z angažovanosti v protištátnych aktivitách. No niektorí, vrátane prezidenta, dávajú vinu aj vláde, za nedostatočnú komunikáciu so samosprávami a s ľuďmi žijúcimi v oblastiach plánovaného umiestnenia migrantov.
S prehlbujúcou sa kritikou vlády za nezvládanie krízy a s prílevom migrantov, ktorý bude pravdepodobne pokračovať mnoho nasledujúcich mesiacov, vláda Ingridy Šimonytėovej pôsobí stále nervóznejšie. Celý čas sa postoj voči prijatiu migrantov do nie veľmi rozmanitej spoločnosti stáva čoraz negatívnejším.
Politické a spoločenské okolnosti v krajine sa zanedlho stanú živnou pôdou pre populistov a aktivistov proti Únii, ktorí začnú žať politické ovocie. Polarizácia Litovčanov sa len prehlbuje, keď sa ľudia z okrajových a hlavne pohraničných regiónov cítia zanedbávaní konzervatívno-liberálnou vládou; pričom ľudia v hlavných centrách sú stále kritickejší voči druhej polovici národa, ktorá odmieta prijať akékoľvek kroky k pokrokovejšej spoločnosti.
Problém migrácie zmenil politický ráz niekoľkých štátov strednej a východnej Európy. Či sa Litva vydá známou cestou alebo nie, závisí popri silnej a viditeľnej podpore zo strany Únie aj od schopnosti vlády zvládať a koordinovať opatrenia.
To zahŕňa – a možno je to to najdôležitejšie – aj podporu konštruktívneho dialógu so vlastnými občanmi.
Autor: Valdonė Šniukaitė
