Boli časy, boli, ale sa minuli.
Niežeby sme Petra Pellegriniho mohli označiť za aktivitou prekypujúceho politika, ale povinné penzum vykonal. Prišiel na tlačovku, nabohoval na Igora Matoviča a celkovo sa snažil pôsobiť ako stelesnenie politickej kalokagatie – štátotvorná stredoľavá politika v inom ako Ficovom tele. To sa nám v poslednom čase nejako vyparilo.

Iste, je možné, že v čase letného útlmu oddychuje, v chladivom tieni stodoly lenivo kontroluje mechanické útroby svojej zbierky traktorov a kultivátorov, slovom, čerpá sily na horúcu politickú jeseň a zber plodov v doslovnom i prenesenom význame.
Ale je to zvláštna zhoda okolností. Práve, keď sa špičky finančnej správy rozhovorili na tému „koľko sme od koho brali, kto nám to nosil a čo z toho si nechal Pellegrini“, sa digitálny líder pobral do ústrania k politickému orlovi Žigovi a necháva za seba hovoriť také esá ako Matúš Šutaj-Eštok a Erik Tomáš.
Náhodička!