Autorka je redaktorkou českého Deníka N
Bola to pre Alexandra Lukašenka väčšia rana, ako keby mu utiekol celý policajný oddiel. Kriscyna Cimanovská totiž nebola jeho odporkyňou, ani aktivistkou či bojovníčkou za ľudské, ženské, prípadne LGBTQ práva. Chcela jediné. Behať na tratiach, ktoré jej sadnú, víťaziť, trénovať a mať pokoj.
Rovnako ako mnohí sovietski športovci. Lenže aj ich niekedy okolnosti dohnali k úteku z komunistického impéria, kde bol šport, a predovšetkým nadľudské výkony, dôkazom úspešnosti režimu. Aj za cenu podvodov, nedovolených látok a drastických tréningových metód.
V Sovietskom zväze mal šport dokonca špeciálne, piate oddelenie v tajných službách. Viedli ho dvaja generáli – legendárny "mozog" KGB Filipp Bobkov a Ivan Markelov. Obaja sa v roku 1976 vypravili do Montrealu, kde sa vtedy konala olympiáda.
Namiesto športových zážitkov a luxusnej dovolenky s tučnými diétami sa pre nich zmenila na ťažkú rehoľu. Na vine bol skokan do vody Sergej Nemcanov.
Keby ho Kriscyna Cimanovská poznala, mohol jej byť inšpiráciou. Hoci, drobné rozdiely by tu boli.
Víťaziť sa dá aj v okovách
Cimanovská sa na olympiáde v Tokiu pohádala s trénermi, ktorí sa jej vyhrážali rôznymi trestmi vrátane ukončenia športovej kariéry.
A potom jej zatelefonovala z Bieloruska babička. Presvedčila ju, že aj hádka o to, či je lepšie behať štafetu, alebo dvesto metrov, môže mať politický význam, a teda aj veľmi nepríjemné dôsledky.
Kriscyna sa rozhodla žiť tam, kde sa pre spor s trénerom nebude musieť báť obvinenia z politického zločinu. A následného kriminálu.
Lenže v krajine, kde je syn víťaza zmanipulovaných volieb šéfom národného olympijského výboru a sám Lukašenko ovláda športové dianie podobne ako kultúrne a politické, patrí práve toto k športovému "bontónu".