Stelios Michalopoulos je mimoriadnym profesorom ekonomiky na Brown University v USA. Elias Papaioannou je akademickým riaditeľom Wheelerovho inštitútu pre obchod a rozvoj a profesorom ekonomiky na London Business School.
Minulý rok, keď antirasistické hnutie Black Lives Matter (BLM) silnelo po celých Spojených štátoch po tom, čo minneapoliský policajt Derek Chauvin zabil Georgea Floyda, Európa zažívala vlastné boje na poli rasovej spravodlivosti. A rovnako ako v USA, sa zamerali na verejné symboly a pamätníky.
V Bristole demonštranti zvrhli (a hodili do prístavu) sochu Edwarda Colstona, obchodníka a člena parlamentu zo sedemnásteho storočia, ktorého spoločnosť priviezla vyše 80-tisíc otrokov zo Západnej Afriky do Amerík.
V Oxforde študenti žiadali – už opakovane –, aby úrady odstránili sochu Cecila Rhodesa, stelesňujúceho brutálne drancovanie afrického bohatstva európskym imperializmom, z fasády Oriel College.
V Belgicku si zatiaľ protestujúci vynútili odstránenie sôch kráľa Leopolda II, ktorý vládol v Kongu bezohľadne ako v súkromnom panstve, až kým obrazy jeho ukrutností nevyprovokovali búrlivé protesty a nedonútili ho prenechať vládu nad územím Belgicku.
A vo Francúzsku napadli aktivisti sochu Jeana-Baptista Colberta, autora Čierneho kódexu, ktorý inštitucionalizoval otroctvo a nútenú prácu vo všetkých francúzskych kolóniách.
Prirodzene, že odstraňovanie sôch samo osebe toho veľa nevyrieši. To ale neznamená, že ich odstraňovanie je neopodstatnené. Desiatky nedávnych empirických diel, naratívov a prípadových štúdií naznačujú, že dedičstvo obchodu s otrokmi a kolonializmu je ešte vždy veľmi živé.
Aby som parafrázoval Williama Faulknera, európska minulosť v Afrike nikdy nie je mŕtva. Nie je ani minulosťou. A naďalej formuje tento svetadiel.
Znížená dôvera, podcenené vzdelávanie aj rodové násilie odkazujú k obchodu s otrokmi
Európska prítomnosť v subsaharskej Afrike výrazne predchádza samotné delenie Afriky koncom 19. a začiatkom 20. storočia, keď si kontinent svojvoľne rozporciovali koloniálne veľmoci.
Krátko po „objavení“ Amerík Krištofom Kolumbom založili Európania transatlantický obchod s otrokmi. Počas nasledujúcich storočí zajali a zotročili najmenej 12 miliónov Afričanov – príznačne prostredníctvom iných Afričanov – a potom ich predali Európanom v západoafrických prístavoch, odkiaľ ich previezli v hrozných podmienkach na cukrové a bavlníkové plantáže Karibiku, Brazílie a juhu Ameriky.
Ďalších osem miliónov Afričanov bolo určených na transsaharský a východoafrický obchod s otrokmi, ktoré poskytovali pracovné sily pre severnú Afriku, Blízky východ a cukrové ostrovy Réunion a Maurícius.
Do akej miery a akým spôsobom je tento vývoj medzi 15. a 18. storočím stále dôležitý?
Jedna z odpovedí pochádza od Nathana Nunna z Harvardskej univerzity, ktorý prepojil údaje o etnickej príslušnosti nalodených otrokov s antropologickými mapami určujúcimi vlasti predkov. Táto práca ukazuje, že oblasti najviac postihnuté obchodom s otrokmi – ako dnešná Angola a Nigéria – sú v priemere chudobnejšie ako tie, ktoré boli pred ním chránené drsným terénom alebo vzdialenosťou od pobrežia (ako v prípade Botswany).
Následné štúdie odhalili zaujímavé mechanizmy na vysvetlenie tohto vzorca.
Napríklad, nepomerné zameranie otrokárskeho obchodovania na mužov ovplyvnilo dynamiku populácie. Okrem podporovania mnohoženstva a pobádania k rodovému násiliu viedli zmeny v pomere pohlaví k zníženému investovaniu do vzdelávania.
Vzdelanostná úroveň niektorých etnických skupín tak dodnes nesie stopy obchodu s otrokmi z minulosti.
Dejiny zotročenia navyše kráčajú ruka v ruke so spoločenskou nedôverou a autoritárskymi štandardmi a postojmi, čo možno vysvetliť medzigeneračným prenosom násilia.
Preto Nunn spolu s Leonardom Wantchekonom z Princetonskej univerzity dospeli k záveru, že „rozdiely v úrovni dôvery v rámci Afriky možno pripísať obchodu s otrokmi cez Atlantik a cez Indický oceán“.
Obdarúvali sme sa horami a riekami a jazerami
Hoci so zrušením otroctva v Európe začiatkom a v polovici devätnásteho storočia začal miznúť aj obchod s otrokmi, zlo postihujúce Afriku čoskoro nabralo ďalšiu formu. Namiesto pracovnej sily pre kolónie v Amerikách sa Afrika stala zdrojom minerálov a surovín dôležitých pre západnú industrializáciu.
