Je absolútne legitímna snaha odovzdať nadnárodným inštitúciám len toľko právomocí, koľko je nevyhnutné, zdôraznil počas rozpravy o návrhu deklarácie o zvrchovanosti v kultúrno-etických otázkach František Šebej. Spochybniť sa to nedá - rovnako je však absolútne legitímne uvažovať o tom, či takáto deklarácia a v jej duchu neskôr prijímané legislatívne kroky (lebo o čo iné by malo ísť, ak nie o praktickú realizáciu inak zbytočne popísaného papiera?) povedie k väčším právam a slobodám jednotlivcov alebo k obmedzovaniu práv odlišných? Zvrchovaná má byť iba SR voči legislatíve EÚ, alebo aj jednotlivec voči štátu? (SR sa neviaže na nijakú ideológiu ani na náboženstvo, štátna moc pochádza od občanov - píše sa v prvých dvoch článkoch ústavy.)
Fascinácia kresťanských demokratov a ich spojencov v HZDS a SNS a P SNS a SDKÚ a OKS a DS otázkami reprodukčného správania je úžasná - priviedla viac ako tretinu poslancov k tomu, aby prijali deklaráciu o zvrchovanosti v kultúrno-etických otázkach. Iniciatíva rozhodovať o sebe je korektná - keby sa za ňou v tomto konkrétnom prípade neskrýval zámer okľukou priviesť slovenskú spoločnosť en bloc akceptovať katolícke priority. Fascinácia tradičným kultúrno-etickým pohľadom - ktorý je v dôvodovej správe k deklarácii priam axiómou - už taký obdiv neprináša. Najmä ak si uvedomíme, ako vyzerá denná prax nielen na vrcholných úrovniach slovenskej politiky a ekonomiky, a koľko prejavov netolerancie voči iným, menším, odlišným (maďarským kandidátom vo voľbách do VÚC? homosexuálnym spoluobčanom? ženám na volebných kandidátkach?) sme si zažili len v posledných týždňoch. A už len drobná pripomienka - čo si Slovensko počne, ak bude jeho niektorý budúci režim ešte horší ako toľko spochybňované priority EÚ? A komu asi bude najviac vyhovovať „kultúrno-etická zvrchovanosť“ Slovenska v čase, keď ho Európska únia odmietne akceptovať ako partnera z iných, oveľa závažnejších dôvodov.
