„Sme posledná generácia, ktorá ešte bežne doma varí,“ vyhlásil pred pár rokmi Peter Pišťanek a svoje tvrdenie podložil aj nejakými výskumami, ktoré som vtedy ľahkomyseľne prepočula, lebo som si o tom pomyslela svoje.
Denne som doma varila, pretože alternatívou by bolo buď jesť konzervy, alebo byť závislou od donášky pizze. Ale jedzte večer čo večer slovenskú pizzu. Ani Taliani nemajú v sebe toľko udatnosti.
Jasné, že som v amerických domácnostiach videla na vlastné oči aj chladničky, v ktorých nebolo nič, len fľaša minerálky a osamelý citrón, ale to bolo predsa v Amerike, kde fungovali lacné ázijské bistrá s donáškou, nonstop otvorené večierky a fastfoody na každom rohu.
A k tomu plné regály všetkých tých „večerí k televízoru“, pri ktorých stačilo odtrhnúť z misky hliníkový obal a strčiť ju do mikrovlnky. U nás vtedy po prvé: nič také nebolo, a po druhé: ako by sme sa my národ kultu maminých omáčok mohli uspokojiť s čínskymi rezancami z papierovej škatule?
Ani to dlho netrvalo a ukázalo sa, že Peter Pišťanek mal pravdu. Áno, my ľudia stredného veku, takzvané Husákove deti, sme posledná generácia, ktorá ešte bežne doma varí. Aj to čoraz menej.
A tým okrem straty bežných kuchárskych zručností strácame aj kus kultúrnej tradície, hĺbku sociálnych interakcií a emocionálne spojenie s predkami. Nerozumiete? Pokúsim sa vysvetliť.
