V histórii sa neraz stalo, že sudca alebo sudkyňa šli na ceste za spravodlivosťou proti výkonnej moci, proti rozmanitým druhom nátlaku, proti svojim nadriadeným, ba aj proti zákonu, lebo môže sa stať, že zákon je v protiklade so spravodlivosťou.
Potom sa o nich píše ako o statočných sudcoch.
To však nie je prípad sudcu Branislava Harabina, hoci je možné, že sám si svoju činnosť predstavuje ako náramne revolučný krok, a hoci je isté, že časť verejnosti mu za to bude tlieskať.
