Keď sme sa pred časom začali rozprávať o obetiach covidu, bola to často veľmi cynická debata.
Zomierali najmä seniori a ľudia s pridruženými ochoreniami. Takí, ktorých čas sa podľa niektorých tak či tak nenávratne blížil alebo tí, čo si za svoj osud "mohli sami".
Diabetici, ľudia s nadváhou či obezitou, kardiologickí pacienti. Obete civilizačných ochorení, chudoby alebo zanedbanej prevencie. V priamom prenose sme mohli sledovať nevkusné hádzanie starých a chorých cez palubu. Ľudí, voči ktorým máme žalostne slabú či dokonca neexistujúcu empatiu.
Mnohí sme si vtedy kládli otázku, či by situácia vyzerala inak, keby sa nákaza, vážny priebeh ochorenia alebo dokonca fatálne následky týkali detí.
