Autor bol ministrom financií, pôsobí ako prezident ekonomického think-tanku MESA 10
Ako tak sledujem príbeh súčasnej vládnej koalície, uvedomil som si, že okrem chýbajúcej vízie, vôle a odvahy je za nedostatočným reformným výkonom aj predstava, že sa dá urobiť niečo z ničoho. Inak povedané, že sa dá len všade dávať a pridávať, ale nikde nebrať a neuberať.
Nuž, nedá, a hlavné dôvody sú dva. Prvý je fiškálny. Ak krajina hospodári s deficitom, ktorý rastie rýchlejšie ako ekonomika, tak sa zvyšuje verejný dlh a zhoršuje dlhodobá udržateľnosť verejných financií.
Čo je však ešte dôležitejšie, ak len všade pridávate, ale nikde neuberáte, vôbec nemeníte k lepšiemu existujúci, zle fungujúci ekonomický systém. Takže dávanie a pridávanie bez neuberania situáciu nielenže nezlepší, ale ju ešte výrazne zhorší.
A to hovoríme o krajine, kde sa počas dvanástich rokov vládnutia Fica & spol. nerobili žiadne reformy, kde teda systém fungoval len pridávaním bez uberania, avšak tak, že ľuďom sa pridávali a rozdávali odrobinky, aby si rôzni bödörovci, výbohovci a brhelovci pod ochranou mocných mohli urvať z verejných zdrojov čo najväčší krajec.
Pri reformách treba aj uberať
Keď sme v Dzurindových vládach (najmä v tej druhej) robili reformy, tak sme menili fungovanie systému tak, aby bol ten nový, zreformovaný systém efektívnejší, výkonnejší a aby priniesol vyšší ekonomický rast, vyššie verejné príjmy, vyššie platy, viac investícií a viac práce.
Zmena fungovania systému si však vyžadovala nielen pridávať, ale aj uberať.
