Autorka je redaktorkou českého Deníka N
Jaruška prišla v sobotu ráno. Má už svoje roky a po polnoci slabý spánok. Zaklopala našej mame na okno, až sa rozštekali psy po celej dedine.
„Hana, vy sa nebojíte?“ povedala so zvrašteným čelom a obavou v očiach.
„Čoho, Jaruš,“ spýtala sa matka, ktorá na rozdiel od nej spí výborne.
„Tých utečencov. Afgancov,“ vyhŕkla susedka s vedomím, že naša rodina je dostatočne zmiešaná a jej väčšinovú časť tvoria „privandrovaní“ Afganci.
„Moji“ Afganci prišli do Lhoty východne od Prahy asi pred desiatimi rokmi. Priviedla som najskôr jedného veľkého a jedného malého, potom druhého, nakoniec prišli ďalší štyria.
A teraz je na ceste ešte jedna skupinka.
Ako keby sme ľuďom, čo s vydeseným výrazom pozorovali z dostatočnej vzdialenosti hemženie na kábulskom letisku, dávali za pravdu: príde jeden a za ním sa ako žuvačka potiahnu ďalší.
Nakoniec budú všade mešity a české ženy krv a mlieko budú musieť nosiť na hlavách šatky, alebo ich možno zabalia ako kokóny do handry s mriežkou na oči.
Mešitu lhotskí Afganci nepostavili ani jednu, zato neustále budujú pergoly.
Kdeže, nepatrím k priaznivcom buriek. Naopak. Ako predvolebný problém by som ich však nevidela. Ani burky, ani utečencov.
Lenže v Českej republike je teraz predvolebný problém všetko. Zdá sa, že talibovia a Afganci, ktorí pred nimi utekajú, nemohli celú akciu načasovať horšie.
Vydesené české ženy
Jaruška mala naozaj strach a nezmiernila ho ani silná ranná káva s domácim vaječným koňakom. Pozerala totiž televíziu. A v nej prezidenta Miloša Zemana.