Autor je analytik Inštitútu pre stratégie a analýzy (ISA) Úradu vlády SR, text predstavuje súkromný názor autora
O dominancii prvého "Dream Teamu" z barcelonskej olympiády v roku 1992 či "Redeem Teamu" z londýnskej olympiády o dvadsať rokov neskôr sa toho už popísalo veľmi veľa.
Družstvá vedené legendami športu ako Michaelom Jordanom a Magicom Johnsonom v Barcelone a LeBronom Jamesom a Kobem Bryantom v Londýne hrali takmer exhibičný basketbal a napriek niektorým sympatickým oponentom pôsobili trochu ako z iného basketbalového vesmíru.
Za 85 rokov prehrali americkí basketbalisti len päť zápasov zo 143 vrátane prípravných.
V kontraste s týmito družstvami je dnešná americká reprezentácia, ktorá síce vyhrala zlatú medailu, no prehrala dva zápasy v príprave, s Nigériou a Austráliou, a hneď prvý zápas v Tokiu s Francúzskom.
Aj keď Američania už na olympiáde prehrali aj v Aténach v roku 2004, keď skončili tretí, tieto tri prehry v takom krátkom slede radikálne spochybňujú ich pozíciu "Goliáša" v basketbalovom svete.
Detailnejší pohľad ukazuje doťahovanie iných krajín ešte výraznejšie. Kým v Tokiu porazili Američania českú reprezentáciu o 35 bodov, v roku 1992 porazili basketbalové veľmoci, Chorvátov o 32 a Litvu o 51. Lenže vo finále a v semifinále, nie v základnej skupine ako u Čechov.
Pre amerických televíznych komentátorov boli tieto prehry dôkazom nedostatkov líderských či basketbalových kvalít niektorých hráčov. V realite však ide menej o úpadok amerických basketbalistov, ako o rozširovanie globálneho basketbalového talentu, ktorý má v posledných desiatich rokoch dostupnejšie možnosti zlepšovať sa.
