Autor je novinár Le Courrier d’Europe centrale, internetových novín vo francúzskom jazyku zameraných na strednú Európu. Tento článok publikujeme v spolupráci s Visegrad/Insight, je súčasťou projektu #DemocraCE.
Súčasný tragický kolaps afganského štátu zoči-voči silám Talibanu nastáva po dvadsiatich rokoch americkej prítomnosti podporovanej spojencami z NATO. Všetky krajiny Visegrádu sa zúčastňujú na tomto projekte od začiatku, pričom Poľsko a Česko dokonca patrili k desiatim najväčším prispievateľom.
Napriek tomu, že vyslali (celkovo veľmi malé) kontingenty, štáty V4 doteraz nikdy neprejavili ochotu skoordinovať svoje úsilie v rámci zásahu NATO, ako to urobili v Iraku v roku 2004 pod poľským vedením. Nedávnu evakuáciu nekoordinovali ani na úrovni V4, hoci by to mohlo byť výhodné pre všetkých – aj keby len logisticky.
Nejde o nič prekvapivé. Vojenská spolupráca je napriek pravidelným vyhláseniam a niekoľkým projektom slabá a pravdepodobne takou aj ostane, nielen pre nedávny vývoj udalostí, ale zo štrukturálnych dôvodov.
Stačí sa porovnať s Beneluxom alebo severom
Vytvorenie Visegrádskej skupiny do istej miery vyplynulo z bezpečnostných a obranných záujmov. Po celé 90. roky tak visegrádsku platformu využívali ministerstvá obrany týchto štátov, prevažne na to, aby koordinovali svoje úsilie o vstup do Severoatlantickej aliancie.
Keď sa im to podarilo, nasledovali najmä deklarácie, ktoré stanovovali veľké, ale nenaplnené očakávania vzhľadom na hlbšiu vojenskú integráciu v rámci V4.
Najpozoruhodnejším úspechom v tomto smere ostáva vytvorenie takzvanej „bojovej skupiny“, ohlásené v roku 2011. „Bojovú skupinu V4“ pôvodne nasadili v prvom polroku 2016, pod poľským velením. Druhé nasadenie prišlo v druhej polovici roka 2019, opäť pod velením Poľska.
Bojové skupiny EÚ sú nové vojenské štruktúry, ktoré majú slúžiť v rámci Spoločnej bezpečnostnej a obrannej stratégie (CSDP) Únie. Počas šiestich mesiacov sú dve bojové skupiny (organizované ako malé vojenské jednotky, od 1500 do 3000 vojakov) pripravené zasiahnuť v rádiuse šesťtisíc kilometrov okolo Bruselu.
Od zavedenia v roku 2007 sú bojové skupiny v zálohe, no ešte nikdy neboli použité; preto je konkrétna pridaná hodnota tejto štruktúry otázna.
Napriek zjavným obmedzeniam – bojová skupina je relatívne malá jednotka, aktívna iba pol roka – prináša koordinácia pri jej zakladaní a prevádzkovaní mimoriadne cenné skúsenosti pre tieto armády a vytvára zvyk spolupracovať, zároveň s napĺňaním obrannej a bezpečnostnej politiky EÚ. Podľa predošlých vyhlásení by bojová skupina V4 EÚ mohla byť zasa v pohotovosti v roku 2023.
Okrem týchto bojových skupín je však ťažké nájsť nejakú inú relevantnú visegrádsku vojenskú spoluprácu. Ďalším možným rámcom vojenskej spolupráce v Únii je Stála štruktúrovaná spolupráca (PESCO), ktorá sa začala v roku 2017 a momentálne obsahuje 46 rôznych projektov.
Celkovo spolupracujú štáty V4 iba na dvoch projektoch: Európske veliteľstvo zdravotníctva (EMC) spája 14 členských štátov EÚ a na projekte Vojenská mobilita (MM) sa zúčastňuje 24 krajín.
V rámci NATO funguje V4 aj ako podregionálna skupina. Nie je však na nej nič výlučné: maďarská armáda napríklad prevádzkuje regionálny veliteľský štáb v Szolnoku, na ktorom majú účasť aj Česi a Slováci – ale tiež Chorváti, Rakúšania a Nemci.
Priemyselná spolupráca s cieľom vyvinúť spoločné vojenské technológie je dosiaľ tiež prevažne neúspešná. V septembri 2014 napríklad Slovensko navrhlo spoločný vývoj mobilného trojrozmerného radaru na úrovni visegrádskych krajín. Hoci pôvodne bola táto iniciatíve vítaná, projekt pol roka nato ukončili.
Pre Zoltána Szenesa, bývalého náčelníka štábu maďarskej armády, „má V4 istú politickú váhu, ale z vojenského hľadiska ju fakticky nemá“. Vysvetľuje, že dobrým spôsobom, ako pochopiť nedostatočnú vojenskú spoluprácu vo visegrádskej skupine, je porovnať ju s inou regionálnou vojenskou kooperáciou menších štátov. „Celkovo nie sú vojenské a bezpečnostné záležitosti V4 také ako napríklad v Beneluxe.“
Vojenská spolupráca Belgicka, Holandska a Luxemburska skutočne dosiahla omnoho vyššiu úroveň. Belgicko a Holandsko majú spoločné vojnové loďstvo, ktoré spadá pod právomoc spoločného vojenského štábu. V prípade Luxemburska sa tiež rozhodli pre spoločné riadenie svojich vzdušných priestorov.
Aj severské štáty (Dánsko, Fínsko, Island, Nórsko a Švédsko) v menšej miere vytvorili štruktúry armádnej spolupráce. Ak nemajú spoločnú štruktúru velenia ako Benelux, koordinujú vojenské úsilie prostredníctvom Severskej obrannej spolupráce (NORDEFCO), ktorá dozoruje a podporuje spoluprácu rôznych armád a vojenských priemyslov.
Poľsko je iná váhová kategória
Prečo nemôžu visegrádske krajiny dosiahnuť podobnú úroveň spolupráce? Zásadným problémom je Poľsko. Niežeby sa poľská vláda bránila zmenám, ale prosto preto, že je to oveľa väčšia krajina ako jej partneri z V4.
Nedávna debata, ktorá analyzovala tento región, má sklon zjednocovať všetky štyri krajiny dokopy ako rovnako malé. Tento prieskum je zavádzajúci, keďže Poľsko je výrazne väčšie než partneri. Ak sa pozriete na V4, prinajmenšom 60 percent je v každom ohľade poľských. Ekonomika, obyvateľstvo, územie – všetkým týmto určujúcim faktorom dominuje Poľsko.
Inými slovami, v tejto skupine štyroch štátov, keby tri z nich dali dokopy všetky zdroje, ani tak by nestačili na prekonanie štvrtého.
“Zaangažovať sa v konkrétnej vojenskej spolupráci znamená integráciu, ktorá by sa potenciálne mohla rozšíriť do ďalších domén politiky. Krajiny V4 nateraz nejdú týmto smerom.
„
A tu je jadro problému: krajina dominujúca visegrádskej skupine má zásadne odlišnú geopolitickú situáciu ako ostatné tri. Existujú tri hlavné elementy, ktoré delia Poľsko od jeho partnerov.
Prvým zásadným rozdielom je, že Poľsko je námorná moc, zatiaľ čo ostatní traja visegrádski partneri sú suchozemskí. S pobrežím dlhým vyše 500 km je jednou z hlavných veľmocí v Baltskom mori. Poľsko musí vynaložiť veľa diplomatických prostriedkov a úsilia, aby ostalo konkurencieschopné, keď je partnerom pobaltských alebo severských štátov.
Pobrežie Poľska je silno spojené s druhým zásadným rozdielom vo V4, ktorým je jeho postoj voči Rusku. Prístup k Rusku je kľúčom k pochopeniu rozličných geopolitických názorov v rámci V4. Hoci povedzme nemajú najpríjemnejšie historické súvislosti s Moskvou, Česko, Slovensko a Maďarsko nevnímajú ruskú hrozbu ako existenčnú, na rozdiel od Poliakov.
„Geopolitická doktrína Poľska nielenže smeruje na sever, ale aj k Rusku, ohľadom ktorého sa poľské vízie výrazne líšia od maďarských. A veľmi to komplikuje regionálnu spoluprácu,“ potvrdil Szenes.
Tu je ďalšou zemepisnou črtou čosi, na čo je ľahké zabudnúť: Poľsko a Rusko sú priamymi susedmi pre existenciu militarizovanej exklávy Kaliningrad. Jeho prístav prichýlil najväčšiu vojenskú flotilu Baltského mora, rovno na prahu Poľska. Geopolitika Baltského mora je teda zároveň aj hrou, ktorá čelí ruskej prítomnosti.
Už tieto dva prvky sú samy osebe dosť silné, aby vytvorili silný nesúhlas ohľadom potenciálnej vojenskej spolupráce medzi krajinami V4. Keby napríklad Poľsko chcelo posilniť flotilu ako protiváhu ruskej prítomnosti v Pobaltí, prečo by hociktorý z V3 mal vôbec mať záujem – s vedomím, že nemajú ani jedinú loď, alebo že sa neboja Ruska natoľko ako Poľsko?
„Maďarská armáda nikdy nevysiela jednotky do Pobaltia,“ vyhlásil Szenes.
Nová úloha Nemecka v Trojmorí
Ďalší prvok ešte viac oddeľuje Poľsko a jeho partnerov. Poľsko vníma seba ako regionálnu veľmoc a snaží sa hrať väčšiu rolu než jeho V4 partneri.
Iniciatívu Trojmoria (3SI) možno považovať za najnovšiu ilustráciu tohto projektu. Projekt 3SI, oficiálne založený roku 2015 a silne podporovaný Washingtonom, sa snaží zintenzívniť prepojenie v regióne ležiacom medzi Baltským, Čiernym a Jadranským morom.
Partneri Poľska z V4 nie sú úplne nadšení 3SI, najmä Česko a Slovensko. Problém nespočíva ani tak v konkrétnych ambíciách projektu ako v starom naratíve, ktorého sa 3SI môže týkať. Józef Piłsudski totiž už v medzivojnovom období propagoval ideu „międzymorza“, medzimoria či „intermaria“ – oblasti, ktorá má národy posilňovať a zjednocovať proti ruskému a nemeckému imperializmu.
V tejto vízii by Poľsko bolo vedúcou silou v regióne. To, ako je teraz vládnuca strana Právo a spravodlivosť (PiS) nadšená Piłsudským, a pravidelné zmienky o „medzimorí“ vzbudzujú skepticizmus u partnerov. Ako odporúča najnovšia správa platformy Visegrad Insight, Poľsko by sa malo zdržať prílišného odvolávania na jagelovskú zahraničnú politiku.
Bolo by však zavádzajúce interpretovať 3SI príliš vo vojenskom zmysle. Hoci nachádza dôležitých partnerov v Rumunsku či v Ukrajine, pre úlohu, akú mieni Varšava hrať, sú kľúčoví hráči inde.
K najbližším spojencom patrí Nemecko. Už 12. mája 2021 podpísali poľský generál Tomasz Piotrowski a nemecký generál Klaus Habersetzer technickú dohodu o vytvorení spoločného vzdušného priestoru medzi svojimi krajinami. Hoci niektoré praktické detaily ešte treba doladiť (najmä ohľadom veliteľskej organizačnej schémy), konečným výsledkom tejto dohody bude spoločný vzdušný priestor, ako v prípade Beneluxu.
Táto dohoda prichádza po inej, z júna 2016, ktorá zakladá DEU-POL SubOpAuth, spoločný orgán veliaci ponorkám oboch štátov – čo opäť podčiarkuje investíciu Poľska do vojnového námorníctva.
Okrem svojich európskych partnerov ako Berlín alebo Paríž (takzvaného Weimarského trojuholníka), sa Poľsko evidentne stále spolieha v zásade na bezpečnostný štít Spojených štátov. V Poľsku trvale pôsobí približne 4500 amerických vojakov, pričom po podpísaní Americko-poľskej rozšírenej dohody o obrannej spolupráci (EDCA) v roku 2020 sa toto číslo ešte zvyšuje.
Začnime spoločným vývojom
Vo svetle poľskej zemepisnej situácie, jeho geopolitických koncepcií a ambícií v rámci regiónu možno existenciu bojovej skupiny V4 dokonca považovať za relatívny úspech. Zároveň ťažko predpokladať ďalšie pokroky v dohľadnom čase.
Na účely tejto analýzy sme navyše skúmali iba štrukturálne prvky. Konjunkturálne trendy, najmä nedávne zmierenie Maďarska a Ruska, nehovoriac už o Turecku alebo o Číne, a pretrvávajúci spor medzi Budapešťou a Kyjevom, blízkym partnerom Varšavy, ešte viac sťažia vodcom V4 snahy o upevnenie vojenských zväzkov.
Na záver by sa dalo právom namietnuť: vzhľadom na slabosť vojenskej spolupráce v rámci EÚ všeobecne, prečo sa zamerať na zlyhanie Visegrádu v tejto oblasti? Koniec koncov, Únii sa doteraz nepodarilo pochváliť sa skutočne autonómnou a funkčnou vojenskou spoluprácou, tak prečo kritizovať V4 za nedostatočnú vojenskú integráciu?
Ako ukazuje Benelux alebo severské krajiny, stále je tu priestor na užšiu spoluprácu v rámci štruktúr NATO a EÚ – a predovšetkým: vojenské záležitosti často prezrádzajú veľa o politických vzťahoch. Zaangažovať sa v konkrétnej vojenskej spolupráci znamená integráciu, ktorá by sa potenciálne mohla rozšíriť do ďalších domén politiky. Krajiny V4 nateraz nejdú týmto smerom.
Dosiahnuteľnejším cieľom by bolo aspoň rozbehnúť vojenskú spoluprácu v oblasti technológií.
Neúspešný pokus spoločne vyvinúť mobilný trojrozmerný radar je poľutovaniahodným príkladom. Spoločné vyvíjanie vojenských technológií je takmer systematicky drahé a zdĺhavé a vyžaduje silnú politickú vôľu. Ako však ukazuje francúzsko-nemecký prípad (alebo všeobecnejšie prípad Airbusu), tieto nákladné projekty vedú k silnejším priemyselným a ekonomickým zväzkom medzi zúčastnenými stranami.
Keby sa partnerom V4 podarilo presadzovať priemyselný projekt spoluprácou, či už klasickejšiu priemyselnú produkciu, alebo viac kyberneticky orientovaný projekt, výborne by to prehĺbilo regionálnu integráciu v súlade s cieľmi 3SI.
Už existencia bojovej skupiny ukazuje istú politickú vôľu a nesmie sa prerušiť. Visegrádska skupina by určite nemala váhať a pokračovať v práci ako podskupina v rámci EÚ a NATO – nie izolovane, ale v súlade so všetkými partnermi.
Kým však Európania nebudú súhlasiť s prehĺbením svojich autonómnych vojenských kapacít, členovia V4 nebudú mať veľkú motiváciu rozširovať svoju súčasnú spoluprácu.
Autor: Thomas Laffitte
