Autor je bývalý prezident SR
Včera mi jeden známy povedal, že návštevou Svätého Otca na Luníku sme si spravili hanbu. Celému svetu sme ukázali, ako u nás žijú Rómovia.
Neveriaco som krútil hlavou. Máme sa za Rómov hanbiť? Nemali by sme sa náhodou hanbiť sami za seba, že aj po desiatkach rokov slobody sú niektoré osady na horšej úrovni ako slumy tretieho sveta?
A kto iný, ak nie ten, kto hovorí o pomoci tým najbiednejším, by ich mal navštíviť? Povzbudiť, usmiať sa tým svojím úžasným oslobodzujúcim a odpúšťajúcim úsmevom. Dotknúť sa, pohladiť.
Svet spoza okien limuzín a luxusných víl vyzerá inak ako na Luníku či v inej osade, alebo v zabudnutej dedine v hladovom údolí. Svet v Bratislave je iný ako vo Veľkej Lomnici či v Lomničke.
Ak by sa do tohto sveta pravidelne chodili pozerať tí, ktorí majú moc veci meniť, možno by sa uviaznuté ľady pohli. Krok za krokom, kryhu za kryhou. Nie jednoducho, pretože sa zasekli na dlhé desiatky rokov a zdá sa, že moderný svet hradbu ľadu ešte navyšuje.
Keď chodím cez osady, hovorím si, že ten, kto tento problém dokáže vyriešiť, si zaslúži Nobelovu cenu. A možno aj tri.
