Autor je analytik Inštitútu pre stratégie a analýzy (ISA) Úradu vlády SR, text predstavuje súkromný názor autora
Pred časom vystrašila veľkú časť verejnosti, teda tú sledujúcu verejné politiky, správa Rady pre rozpočtovú zodpovednosť (RRZ) o udržateľnosti verejných financií. Dala by sa sumarizovať do jednoduchej vety: ak nič neurobíme, smerujeme o pár dekád do krachu.
Ukazovatele RRZ hovoria o raste dlhu nad sto percent HDP v roku 2040 a následne v roku 2048 na úroveň stopäťdesiat percent. Pre návrat do zákonných limitov je potrebné osekať verejné výdavky približne o 6,1 percenta HDP, čo by predstavovalo obrovské škrty v poskytovaní verejných služieb či fungovaní štátu.
Tieto čísla a vývoj sú naozaj strašidelné, a to aj preto, že ani počas predkrízového obdobia rýchleho rastu sme nedokázali konsolidovať verejné financie či dosiahnuť reálne vyrovnaný rozpočet.
Ekonóm Šebo: Sme na gréckej ceste a ideme pridať 800-miliónovú bombu Čítajte Hrozby dlhových problémov pre zvrchované štáty však bývajú často preceňované a nepochopené – len si spomeňte, koľkokrát vám niekto na facebooku písal o tom, ako Spojené štáty už čoskoro skrachujú, lebo ich dlh je jednoducho príliš obrovský.
Často sú v komunikácii využívané analógie s dlhmi domácností, ktorým intuitívne rozumieme z vlastnej skúsenosti, no ktoré u národných dlhov prosto neplatia.
Na druhej strane, rastúce úrovne dlhu znamenajú pre menšie ekonomiky znižovanie ratingov, vyššie úroky a v extrémnych prípadoch dlhové špirály, z ktorých je cesta lemovaná stratou ekonomickej zvrchovanosti. Aj keď sa môže zdať, že pri Grécku to bolo dramatické, skúsenosti latinskoamerických krajín so súkromnými veriteľmi a Medzinárodným menovým fondom boli o stupeň vyššie.
Slovenská situácia však nie je stratená. Nárast v posledných dvoch rokoch o takmer štvrtinu úrovne z roku 2019 nás stále dostáva na približne 60,6 percenta HDP, čo je síce relatívne veľa pre ekonomiku nášho typu, no stále menej, než je priemer eurozóny.
Skutočné nebezpečenstvo rastúceho dlhu dnes však spočíva v zvyšovaní politickej pravdepodobnosti nadmerných úsporných opatrení, ktoré by limitovali schopnosť štátu a ekonomiky z tejto krízy vyrásť.
Škrtaním sa vytvára dlh inde
Počas ostatnej dlhovej krízy štátov Eurozóny po roku 2008 sa mnohé krajiny západnej Európy po prvotných fiškálnych stimuloch rozhodli ísť cestou škrtania výdavkov, ktorá, paradoxne, zvyšovala pomer dlhu voči HDP tým, že limitovala ekonomický rast.
