Autorka je šéfredaktorka denníka SME. Článok publikujeme v spolupráci s Visegrad/Insight.
V roku 1991 som bola študentkou žurnalistiky na škole, kde nemal kto učiť novinárčinu, lebo predmety ako kritika buržoáznej tlače síce už zrušili, ale praktickú skúsenosť so slobodnou tlačou mali len autori samizdatu.
A tí robili revolúciu. V tom roku podpisovali Václav Havel, József Antall a Lech Walesa Visegrádsku deklaráciu.
Dúfali, že spoločná komunistická skúsenosť spojí Československo, Poľsko a Maďarsko a budú sa navzájom podporovať na ceste do Európy. Lebo vedia, z akých historických rán krvácajú, na čom môžu stavať a aké nánosy treba zo seba striasť.
Mysleli si, že skúsenosť s úplatkami pre lekára, dekana alebo predavačku „zelovocu“, strach z pravdy, ohýbanie histórie a klan komunistických elít, ktoré sa netlačili v panelákoch, boli dostatočnou výstrahou, aby sa od demokratickej cesty neodkláňali.
Samozrejme, vedeli sa zhodnúť aj na definíciách, čo Európa znamená. Vtedy nikto nespochybňoval, že je to priestor voľného pohybu, v ktorom sa chránia menšiny a sloboda médií, vládne právo, spravodlivosť nie je privilégium vládnucej garnitúry a rozhodujú nezávislé súdy. Priestor, kde sa korupcia vytláča na okraj spoločnosti a nepovyšuje sa na úroveň riadenia štátu.
Slovenskí únoscovia
V 1991 som ešte netušila, že o pár rokov už nebudeme Československo a Visegrád bude mať štyroch členov. Že Vladimír Mečiar zakrátko vykope čiernu dieru a bude do nej ťahať viac než jednu generáciu. Že SIS pod vedením Ivana Lexu unesie prezidentovho syna a na následnú kritiku demokratického sveta Mečiar odpovie: ak nás nechcú na západe, tak pôjdeme na východ.
Tí, čo nevolili Mečiara a ani Jána Slotu, ktorý sa podnapitý vyhrážal, že zrovná Budapešť so zemou, závideli Maďarom, Poliakom a Čechom. Oni rozhodne kráčali do Európy a Slovensko ledva za sebou ťahalo nohy. Boli sme krajinou, ktorá si nevie poradiť s únoscami prezidentovho syna a demokracie.