„Dúfala som, že sa ma spýtate na interrupcie,“ povedala po tom, ako som po hodinovom rozhovore vypla nahrávanie. Zarazilo ma to. Jej tehotenstvo sa už nedalo prehliadnuť.
Kým sme viedli rozhovor o literatúre, politike a atmosfére v spoločnosti, občas sa dotkla svojho brucha, v ktorom už niekoľko mesiacov rástol jej druhý syn.
V parlamente sa vtedy rokovalo o niekoľkých radikálnych návrhoch a mne v hlave bežali najrôznejšie scenáre, akým by sa tento rozhovor mohol stočiť. „Chcete, aby som sa vás na to pýtala?“ skúsila som opatrne. Žiadne osmeľovanie nebolo potrebné.
„Myslím, že nikto, kto o týchto veciach rozhoduje, nemusel riešiť dilemu ako ja,“ povedala a rozhovorila sa o tom, čo prežívala, keď sa dozvedela, že jej dieťa má veľkú pravdepodobnosť na trizómiu 18. chromozómu spôsobujúcu Edwardsov syndróm. Drvivá väčšina detí, u ktorých sa syndróm prejaví, má vážne postihnuté životne dôležité orgány a do roka zomiera.
„Nevedela som sa pozrieť na svoje brucho, nemohla som pracovať, uprostred noci som sa budila s plačom a nedokázala som si predstaviť, čo spravím, ak sa syndróm naozaj potvrdí.“
Kým ďalšie vyšetrenia prítomnosť ochorenia vylúčili, prežívala týždne intenzívneho strachu, pochybností a riešila dilemy, ktoré vo svojom živote nechce nikto.
Bolo to po prvý raz, keď som začala premýšľať o citovom tabu, ktoré tehotenstvo s postihnutým dieťaťom prináša.

Načo ti je také dieťa?
Žijeme v predstave, že na každú vec existuje správne alebo nesprávne riešenie. Mnohí z nás sú hlboko presvedčení, že v krízovej situácii by určite urobili jedno a bezpochyby neurobili druhé. Niektorí si dokonca myslia, že ich názor by mal platiť pre všetkých.
Keď sa Renáta, jedna zo žien, ktoré mi boli ochotné rozprávať o svojom tehotenstve, rozhodla priviesť na svet dieťa aj napriek jeho postihnutiu, kládla dôraz na to, akých lekárov bude počas zvyšku tehotenstva navštevovať. Hľadala odborníkov, ktorí ju neodsúdia za to, že nepodstúpila interrupciu.