Autorka je šéfredaktorkou The Slovak Spectator
Som šéfredaktorka novín pre cudzincov na Slovensku a som alergická na slovo cudzinci.
Tak, a je to vonku.
Medzi všetkými skupinovými pomenovaniami, ktoré nehovoria nič alebo len veľmi málo o tom, akí sú príslušníci danej skupiny ako jednotlivci, nemám do činenia s horším slovom ako cudzinci.
Čo majú spoločné ľudia, ktorých ním bežne označujeme, okrem toho, že žijú na Slovensku, aj keď sa narodili niekde inde? Čo má spoločné Keňanka, ktorá učí angličtinu v Žiline, s dvadsiatnikom zo Srbska, ktorý derie kancelársku stoličku v bratislavskom bizniscentre?
V jednotnom čísle to nie je o nič lepšie. V dokonalej dichotómii oproti našincovi slovo cudzinec predpokladá neprekročiteľnú bariéru. Cudzinec nie je našinec, aj po dvadsiatich rokoch na Slovensku akoby stál medzi dverami, možno nie jednou nohou, ale s jedným prstom stále vonku.
A vôbec. Každý z nás je predsa pre niekoho niekde cudzinec. Niekedy netreba ani prekročiť hranice štátu, stačí len prísť z Popradu do Bratislavy alebo prebehnúť z rodného chotára do vedľajšej dediny. Niektorí ľudia takto ako cudzinci prežijú celý život.
Viem si predstaviť aj vhodnejšiu slovnú zásobu. Migrant znie celkom vhodne a neutrálne, napríklad. Teda za predpokladu, že je stále rok 2008.
Takže nič, zostaneme pri cudzincoch.
Dokonalý cudzinec
Má zmysel rozprávať ľuďom, že pre ich deti je prínosom, keď ich po anglicky učí človek, pre ktorého je angličtina materinským jazykom? Že lekárka z Rumunska vie rovnako ako jej slovenský kolega riadiť liečbu pacienta na pľúcnej ventilácii? Že mexická kuchyňa chutí najlepšie od Mexičana?
